Ivan Mačak
O potrebe spoznavat’ pravdu a obnovovat’ poriadok
Avtor v svojem prispevku opozarja, da pri raziskovanju ljudske umetnosti ne gre le za romantične razlage, temveč tudi za intuitivno potrebo po spoznanju resnice in po obnavljanju reda. Poskuša opredeliti pojma komunikacija in kultura.
In his article the author argues that romantic explanations are not the only option in the research of folk art; there is also an intuitive need to learn the truth and to restore order. He attempts to define the concepts of communication and culture.
Üvod
V nasledujücich poznämkach chcem povedat’, že zäujem o dokumentäciu a ochranu prejavov l’udoveho umenia nepodnecuje len nejake romanticke nadšenie, ale vyviera 2 intuitivne pocit’ovanej potreby spoznavat’pravdu a obnovovat’poriadok. Aby som tüto mySlienku mohol zrozumitefnejšie vyjadrit’, musi'm najskor naznačit’ako chäpem pojmy »KOMUNIKÄCIA« a »KULTURA«.
Pojem KOMUNIKÄCIA obvykle zužujeme z viacerych existujücich foriem na verbälnu komunikaciu. Len zriedka si spomenieme povedzme na »komunikaciu«, ku k torej dochädza prostredm'ctvom umeleckych prejavov. A ak niekedy v süvislosti s pösobem'm umeleckych prejavov aj hovorime o komunikacii, nezdorazftujeme dosta-točne jej Specifika. Nehovori'me napriklad o tom, že je to »komunikäcia« ineho dru-hu, že »umelecke diela« reflektujü predstavu o svete v podobe celku usporiadanych vyrazovych prostriedkov. Zdä sa, že v kulture existujü dve zakladne formy komuni-ka cie. Ak ich chceme pochopitje potrebne rozližit’pries tor »tu« (priestor, ktory näs °bklopuje) od priestoru »tam« (priestor »akoby«, ktory len tušnne a v ktorom sa odohrävajü naše duchovne aktivity). Rozlfšenie tychto priestorov mä z hl’adiska ko-tnunikacie klučovy vyznam. V priestore »tu« - ktory by sme mohli nazvat’aj priestor-°tn profännym - viedla človeka potreba dorozumievania sa ku vzniku bežnej každodennej komunikäcie naräbajücej s jednotlivost’ami v rovine praxe. V priestore
»tam« - ktory by sme molili nazvat’aj priestorom sakrälnym - človek neklädol döraz na vypovedanie jednotlivosti, ale reflektoval v dom pocit’ovany celok - akoby tušenym predstavam božstiev niekedy na üsvite deji'n chcel adresovat’to najzavažnejšie, čo dokazal duchovne obsiahnut’. Na rozdiel od obradov adresovanych božstvam, ktore süvisia s potrebou človeka zjednocovat’sa s najobecnejšou pravdou, maju umelecke prejavy ludskejši rozmer: niektore nas sice povznäSajü do zävratnych vyšin a može sa näm zdat’, že v tychto vySinäch už prekračujeme dimenziu dostupnü našmu nazera-niu, ale primeranejšie by bolo, keby sme umelecke prejavy považovali za formu reflexie človeka sameho - odraz jeho dosiahnutych poznatkov. Prejavy v sakrälnom priestore sa doplftajü: naboženske obrady umožnuju, aby sa naša duša uvädzala do süladu s božstvom, s božstvami, s Bohom, s vesmirom - obrazom absolütnej pravdy a umelecke prejavy rozneho druhu (a možno aj ine formy komunikäcie v tomto priestore) uvädzajü do süladu našu dušu so svetom ktory nas obklopuje - dävajü nas do süladu s obrazom spoznanej pravdy.
Keby sme Charakteristik)' pojmu KULTURA chceli obmedzit’na to najdoležitejšie, mohli by sme povedat’, že kultüra určiteho spoločenstva je komplexny, viac ürovüovy system, ktory umožduje premenu človeka z bytosti biologickej na bytost’duchovnü. Z hl’adiska fungovania sa kultüra chovä ako »živy organizmus«, ktory prekryva aktivity jednotlivcov. Možeme si ju predstavit’aj ako »cestu«, ktora nas vedie od minulosti do budücnosti. Metalbrou »živy organizmus« naznačujeme jednotu kultüry. Pre kultüru, ako aj pre každy živy organizmus, je mimoriadne doležite »vykročenie« a prve »üseky« cesty. Dalšie üseky sa s tymi prvymi musia spajat’ a musia rozvijat’ to, čo bolo na počiatku. Preto je taka doležita počiatočna artikuläcia prejavov kultüry. Je možno doležitejšia, ako najvyznamnejšie tvorive činy — »mil’niky«, ktore lemujü jej dalši vyvoj a o ktorych sa povinne učia deti v školach.
Kultüra ako »živy organizmus« nie je niečo nähodne. Tušime, že vyrastä z tej istej logiky, k toro u sa riadi cela priroda. Naznačujd to aj pojmy, ktore pre jej označenie použil napriklad J.G. Hegel hovoriac o »objektivnom duchu«, P. Sorokin spominajüc »zmysluplnü nadorganickü činnost’« a predovSetkym P.T. de Chardin, ked’kultüru nazval »noosferou«. Chäpanie kultüry ako niečoho objektivneho, nadorganickeho, alebo dokonča chäpanie kultüry ako novej dimenzie vesmiru naznačuje, že »systemy duchovnych Struktür« sü v sülade so »systemami Struktur materiälnych«.
Zakladom kultüry sü siete symbolov. Ked’E. Cassirer hovoril, že siet’symbolov sa stäva čoraz jemnejšou a zäroveü pevnejšou mal pravdepodobne na mysli prehlbo-vanie ich systemoveho prepojenia. »Tkačsky stav«, na klorom sa vytvärali tieto jem-ne a pevne siete komplementarity symbolov bol üzko spojeny s mechanizmami za-bezpečujdcimi fungovanie, inoväciu, i zjednocovanie novych prvkov kultüry do štruk-türy celku.
Z povedaneho vyplyva, že kultürne procesy sa najčastejšie späjajü s tendenciami, ktore už preukäzali svoju üspeSnost’. Napriek tomu v nieh dochädza k zmenäm. Je paradoxne, že tieto zmeny sü podnecovane predovšetkym racionälnymi poznävacimi procesmi (paradoxne je to vzhl’adom k dosledkom pösobenia racionälneho poznäva-nia - spomeftme len süüasny stav duchovneho marazmu, alebo bezohl’adne dranco-vanie prirodneho prostredia v ktorom žijeme). Analytickü schopnost’näSho mozgu však nemožeme zastavit’ani obmedzit’. Jeho činnost’spösobuje, že spoznävanie novych Struktür sveta sa neustäle rozširuje a vznikajü stale nove podnety, ktore treba zjednocovat’do novej predstavy sveta. Možno prave toto naznačuje obrazne Biblia v süvislosti s »vyhnanim z raja«. Trest, ktory človeka postihol za neposlušnost’spočiva
asi v tom, že »v pote tväri« hl’adä vlastnü predstavil o svete v ktorom žije. V tomto snaženi' mu spösobuje tažkosti, že racionalne poznavanie süstred’ujüce sa na čiastk-ove problemy nevie integrovat’do »celku«. Aby racionalne podnety mohli nadobudnüt’ podobu primeranejšiu l’udskemu pochopeniu, musia sa transformovat’do priestoru sakrälneho. Aj do systemov kultüry sa nove predstavy o svete možu pretavovat’ len v podobe akehosi »celku« - v podobe »zhumanizovaneho poznania«. Ak mä kultura mechanizmy jej fungovania oslabene a nove poznatky sa netransformuju do podoby pre nu akceptovatel’nej, nevytvära sa potrebna spätnä väzba, vtedy hovorime o »krize kultüry«.
Kultura nie je statickä, ale je stabilna. Spösob, ako si »zabezpečuje« svoju stabilitu je tajomstvom jej fungovania. Niečo z tohto tajomstva však tušime. Naprfklad tušfme, že nove podnety, ktore prinaša racionalne spoznavanje sveta, sü v každej tungujücej kulture najskor podrobene skumaniu, kritike a obozretnemu zvažovaniu, či možu byt’ začlenene do existujüceho systemu - či nenarušia jeho bezpečnost’a stabilitu. Na procese vytvärania stability kultüry sa vyznamnym spösobom podiel’a predovSetkym komunikäcia v sakrälnom priestore (možno preto, lebo tato komunikäcia sa može dotykat’aj psychofyziologickych dispozi'cii l’udf - vrätane ich emöcii). Ked’»mechanizmy kultüry« rozhodnü o prijati' novych podnetov, »spüät’ajü sa« procesy pri ktorych sa nove podnety zjednocujü s ostatnymi prvkami kultüry. A až ked’sa nove podnety zjednotia v celom systeme kultüry stävajü sa jej organickou sü2ast’ou. Netreba vari zvläSt’zdörazfiovat’, že nove podnety pri spomfnanej transformacij nadobüdajü špeci-Hcky kolorit tej kultüry, v ktorej sa proces odohräva.
O potrebe pravdy a poriadku
Sülad každeho organizmu sameho so sebou a s pri'rodnym prostredi'm je exis-tenčnou podmienkou jeho prežitia. Na nižšej ürovni organizmov tento sülad zabez-pe£ujü elementarne biologicke funkcie. Pre »prfrodneho« človeka pri obnovovam' poriadku kdesi na začiatku možno stačilo, ked’sa dotkol »pravdy pri'rody« vo svojom vnütri a zladil sa s ftou. Pre »kultürneho« človeka, ktory je ako slimäk existenčne prepojeny na siižitie so »stavbou« svojho neustale sa meniaceho a rozl’ahleho ducho-vneho sveta to už nestačf. Takyto človek sa musi zosüladit’s »pravdou pri'rody«, ktorü tuši' prostredmctvom najspodnejšfch ürovni podvedomia, ako aj so »spoznanou pravdou o prirode«, ktorü uchoväva vo svojej kultüre. Musi' zladit’ »pravdu pri'rody« s “pravdou kultüry«.
Povedali sme, že človek sa nemože doty kat'pravdy ked’ vnima len retazenie pozna-vacich procesov a neustälych zmien, lebo sü zamerane na čiastkove problemy. Iba vtedy, ked’ich uzrie v podobe celku dostupneho lüdskemu pochopeniu (naprfklad v podobe umeleckeho diela), može »nasytit« svoju tLižbu po poriadku a usporiadam. Dalo by sa to povedat’ešte presnejšie: len vtedy ak na zaklade komunikačnych prejav-ov, ktore poskytuje sakrälny priestor, vytušf »celok« v podobe vlastnej imaginacie, može pochopit’to, čo okolo neho prebieha a može sa zosüladit’so svojim prostredim. Nutnost’ »povzniest’ sa« nad menlivost’ nazorov na svet, primeranym spösobom “zazriet’« dosiahnute poznanie a zosüladit’sa s nim sa stalo v živote človeka exis-tenčnou nevyhnutnost’ou.
Zdä sa, že lungujüca kultüra je skutočne »novou dimenziou vesmiru« s nekonečnou rozmanitostou a nepredstavitel’nou hlbkou jeho reflexie. Preto üsilie spojene s formo-
vanim kultüry možno porovnat’k stavbe, ktora si vyžaduje mimoriadne »staticke« zabezpečenie. Každa »tehlička« vyjadrujüca nadobudnute poznatky musi mat’take vlastnosti, aby sa mohli v budücnosti rozvijat’. Zistujeme, že elementarne systemy »primitivnych kultur« anticipovali možnosti vlastneho rozvoja. Človek dokazal vytvorit tento dokonaly mechanizmus — možeme si ho predstavo vat’a j ako dömyselny proces stavby - len vd’aka süladu symbolov s logikou prirodneho sveta. Stavby röznych kultur, ktore ludstvo buduje už tisicročia, sü nepredstavitelne rozmerne, zložite a »stoja« len vd’aka tomu, že ich zäklady vyrastali z tej istej logiky, ktora stoji' v pozadi formovania vesmiru. Hoci nevieme, ako život vytvära z anorganickeho stavu organ-icke komplexity, je podla K. G. Junga možne, že bezprostredne zaživame to, ako to robi' psyche.
Zäkladnym predpokladom stability kultürnych systemov sü nävraty do minulosti, nävraty ku »korertom«. Spomenuli sme, že kultura »vyrastä« zo sieti'symbolov, ktore majü viacere vyznamove polohy. Možeme ich chäpat’ako podnety pre individualne asociativne reflexie. Stare tvary symbolov — či už v podobe slovnej, zvukovej, alebo obrazovej - sü preto klučom k dešifrovaniu ich pövodnych vyznamov. Ked’že sym-boly sü stavebnymi prvkami kultüry, potom nävraty do minulosti sü o to doležitejšie, o čo viac sa už stavba kultüry z povodneho zakladu rozrästla. Vzhl’adom na viacznačnost’symbolov a možnosti ich rozličneho asociati'vneho pochopenia je nevyh-nutne, aby sme sa pri väetkych našich »stavebnych pracach« zvel’ad’ujücich naš »palač kultüry« vračali zpät’ a aby sme kontrolovali, či naše zämery sü stale v sülade so »stavebnym materialom«, ktory leži v jeho zakladoch.
Prejavy l’udoveho umenia majü podobny vyznam ako archetypy a myty, lebo - ako povedal K. Kerenyi - privadzajü nas k živemu zarodku našej celistvosti. To je asi hlavnä priči na toho, prečo venujeme pozornost’prejavom 1’udoveho umenia. Intuitivne sme vytušili, že každa kultüra može fungovat’, može nam pomahat’obnovovat’ poriadok, m6že nam pomahat’pochopit’pravdu a rozvijat’našu duchovnost’, ale iba vtedy, ak sa rozlety kultür budü uzemAovat’nävratmi k jej pövodnym podobam.
Povzetek
O potrebi po spoznavanju resnice in obnavljanju reda
Avtor v svojem prispevku opozarja, da pri raziskovanju ljudske umetnosti ne gre le za romantične razlage, temveč tudi za intuitivno potrebo po spoznavanju resnice in po obnavljanju reda. Dalje poskuša opredeliti pojma komunikacija in kultura.
Pri komunikaciji se misli predvsem na besedno komunikacijo in redkeje na umetniške pojave. Obstajata dve vrsti komunikacije. Če ju hočemo razumeti, je treba razlikovati med »tu« - to je prostor, ki nas obkroža, lahko se imenuje profani prostor, in »tam«, ki se lahko imenuje tudi »sakralni - duhovni prostor«. Kultura je »živ organizem«, predstavlja pa tudi »pot«, po kateri se pride do »izvira« nekega pojava. Kultura ni statična, vendar je stabilna. »Kulturen« človek mora spoznati »resnico o naravi« in jo primerjati z »resnico o kulturi«.