Hana Hloškova Minulost’ ako argument (Povest’ v teoretickej interpretäcii a literarne) praxi v 19- stor. na Slovensku)
Tema članka je razmerje med slovstveno folkloro in literaturo na Slovaškem, posebno v 19. stoletju, ter prizadevanje, da bi (literatizirano) izročilo o narodovi preteklosti pomagalo pri oblikovanju narodne zavesti.
The subject of the paper is the relationship between folklore and literature in Slovakia, especially in the 19th century, and the efforts to use the folklore (in literature) about the nation's past to help shape national consciousness.
Analyza jednotlivych historickych tradlcil, ktore sa považuju za narodne historicke tradkie Slovakov, ukazala, že za jeden z najvyznanejSlch faktorov existencie tychto tradlcil možno považovat’ ich exploatovanie a prisvojenie si plsomnktvom. Bolo prejavom oficiäl-nej vrstvy kultüry spoločenstva (Hloškova, H. 1992: 131-151). Analyzovala som tieto tradkie: vel'komoravskü, tatärsku, husitskü, tureckü, zbojnkku a to v ich narativnej forme (Hloškova, H. 1989). Len minuciozna analyza jednotlivych historickych tradkii v ich synchronnych rezoch a zäroveft v ich diachronnom vyvoji by näm umožnila poznat’ kto, kedy, akym spösobom a predovSetkych prečo vyzdvihol präve tu či onu historicku tradkiu, ako zachoval či pozmenil jej obsah a formu. L. Röhrich hovori v tejto süvislosti
0 vzt'ahu kontinuity a diskontinuity tradkie, čo zäroven odraža vzt’ah sociälnych tried a vrstiev vo vnütri konkretneho spoločenstva (Röhrich,L. 1976: 294-296).
I.	B. Dalgat metodicky umocnuje tieto vychodiskä, ked’ ako metödu využlva princlpy systemovej analyzy, pričom pripomlna, že M. B. Chrapčenko už v roku 1931 pristupoval k Studiu javov literatüry a umenia z hl’adiska koncepcie systemu. (Dalgat, 1. B. 1981). Autorka rozlišuje funkčne a korelačne vzt’ahy dvoch systemov - literatüry a folkloru, pričom funkčne vzt’ahy sü založene na algorytmickych, teda nie nähodnych vzt’ahoch.
Flsomnktvo je vychodiskovym mediom vybem, prisvojovania si a d'alSieho Slrenia pövodne üstne tradovanych informacil, v pripade povesti - informacil o minulosti daneho spoločenstva. S postupujucim civilizačnym rozvojom sa technolögie tohoto sprostred-kovania rozširuju o d’alSie media technickej komunikäcie, čo mä dösledky vo vyzname
1 vyraze textov (Leščak, M. 1973: 133).
P. Liha charakterizuje jednotlive fäzy zmeny postojov k folklornemu textu zo strany jednotlivych umen! nasledovne:
1/ fäza neuvedomovanych, ale fungujücich kontaktov
2/ fäza uvedomeneho osvojovania si folkloru (konvergencia folklorni k inym ume-niam)
3/ fäza parciälneho nadväzovania (tzv. folklorna Stylizäcia) (Liba, P. 1991: 34).
Na tomto mieste by som razširila požiadavky L. Röhricha v tom zmysle, že je tiež potrebne analyzovat’ vyvojove peripetie historickych tradicii i v stvärneni inych medii (razhlas, televizia, film, video, vytvarne umenie, tanee, comics, opera, divadlo a teda i vsetky viacmediälne či multimediälne spracovania). Plodnost’ takehoto pristupu dokä-zalo Studium zbojnickej tradicie na Slovensku z pohl’adu viacerych vednych disciplin, vysledky ktoreho boli publikovane ako blok prispevkov pod sührnnym näzvom Tradicie
o	zbojnictve v kultüre a historickom vedomi närodov Československa - k 300. vyrociu narodenia zbojnika Juraja Jänosika (Slovensky närodopis, 1988).
Vzt’ah literatüry a folkloru ako specifickä sücast’ koexistencie l’udovej a vysokej -oficiälnej kultüry fungoval v röznych modifikäciäch po celü clobu ich vyvoja. Z hl’adiska genetickeho patri primärne miesto folkloru. V procese emancipäcie literatüry, nadobud-la z filozoficko-zobrazovacieho hl’adiska prvenstvo v strukture umeleckej slovesnosti. V zäsade je možne konštatovat’, že krajnymi polmi vzt’ahu folkloru a literatüry sü procesy: folklorizäcie vs. folklorizmu.
Specifickä situäcia, ktorä vyplyva z kategoriälnej vlastnosti povest’ovych textov, ktorou je viera v podävane spösobila, že tieto texty sa na üzemi dnešneho Slovenska (samozre-jme, nielen tu) zaznamenävali v kronikäch a anäloch už od 10. stor.Fakt a fikcia sa v stredovekej literatüre nerozlišovali a navyse nedostatok inych historickych pramenov formujücej sa historiografie umožnoval i listne pramene postavit’ na raven hodnovernych historickych pramenov. Pikcia sa prijimala ako fakt. Kriticke prehodnocovanie pramen-nej hodnoty üstnych historickych tradicii možno na vyvojovej osi slovenskej historiografie dokumentovat’ napriklad dielom Andreja Kmet’a (1841-1908) (Hlöskovä, H. 1993:76-102). Prikläfiam sa k näzoru M. Lescäka a V. Marčoka o vynäleze tlače ako o prelomovom bode vyvinu vzt’ahov literatüry a folkloru (I.e.ščak, M., Marčok, V. 1994), čo vo svojich dösledkoch viedlo k zoficiälneniu, k istej sakralizäcii, symbolizäcii a intencionälnosti üstnych tradicii, ktore vo svojom Systeme prirodzenej existencie podliehali nezriedka inemu usporiadaniu hierarchie funkcii. To je v.šak dosledkom procesov na osi folkloriz-mus vs. folklorizäcia. Problematika folklorizmu je na Slovensku rozpracovanä z viacerych pohl’adov. Materiälovo vychädzala predovSetkym z prejavov folklorizmu, ktore boli v uplynulych desat’rociach na Slovensku najživšie - išlo o tzv. folklorne hnutie - teda
o	rözne stupne stylizäcie folkloru v dedinskych folklörnych skupinäch a vo folklörnych süboroch. Vychodiskovou präcou metodologickeho charakteru je Stüdia S. Svehläka (Svehläk, S. 1975). Autor tu zü roču je aktuälne poznatky europskej folkloristiky a špeci-fikä kultürnospolocenskeho kontextu na Slovensku.
Pri Studiu vzäjomnych vplyvov folkloru a literatüry v priesečniku obrazu minulosti, teda z hl’adiska znakoveho stvärnenia historickej temynevstupuje bädatel’ na Slovensku na terru incognitu. Priestor prispevku dovol’uje len vymenovat’ autorov, ktori sa doteraz tejto tematike venovali: V. Marčok, J. Hvišč, M. Kosovä, J. Michälek, V. Kochol, J. Ko-morovsky, V. Gasparikovä.
V	širšich metodologickych süvislotiach považujem za mimoriadne inšpirativnu präcu O. Sirovätku Soucasnä češka literatura a folklor (Sirovätka, O. 1985), ktorä nadväzuje na metodologicke nastolenie problemu B. Väclavkom, K. Dvofäkom a K. Ilorälkom. O. Sirovätka problematiku obohacuje predovšetkym o podmienku »chäpat’ včleftovanie
1’uclovej slovesnosti ako literarneprocesy, ktore sa dotykajü vsetkych okruhov literatüry«, ako i -posüdit’ akü ülohu literarne texty inšpirovane folkloram a z folklöru vychädzajüce v literärnom vyvoji hrajü.» (Sirovätka, O. 1985: 18). Je to vlastne inak formulovany pri-stup k Studiu dejin literatüry, ktory M. Bakoš nastolil ako problem vidiet’ närodnü lite-ratüru v jednotlivych obdobiach hierarchizovanü od centra až po periferiu aktuälnej literärnej situäcie (Bakoš, M. 1964). A preto i taki autori, ktorych tvorba vychädzala z folklorneho materialu a ich dominantny zämer mal mimoliterärnu povahu, majü byt’ predmetom stüdia v okruhu tejto problematiky. V pripade historickej tematiky, viažucej sa vždy k istemu času a na isty priestor, prvotnou intenciou autora možu byt’ ciele: a/ vlastivedne b/ buditel’ske c/ osvetärske d/ propagačne e/ komerčne ai.
Možne sü samozrejme kombinäcie, či preskupovanie tychto funkcii vo vyvoji tvorby jednotlivych autorov, ako i s ohl’adom na spoločensko-historicky kontext. K ideolo-gizäcii a masivnejsiemu vzostupu takejto tvorby dochädza spravidla v zlomovych mo-mentoch spoločenstva - v procesoch nacionalizmu, čo jasne ilustruje využivanie histo-rickych tem v ich povodne folklornej verzii v odbobi romantizmu na Slovensku. L’. Stur v roku 1841 predkladä na umeleckü adaptäciu register vhodnych (podč. H. H.) tem a mien z närodnej historie. A ako konštatuje M. Pisüt: »Pre budenie närodneho vedomia v znameni buržoazno-demokratickych iclei mali historicke temy prvorady vyznam.» (Pisüt, M. 1962: 283).
V	takto naznačenych süvislostiach mä kategoria minulosti centralne postavenie. V literärnych adaptäciäch , kde ambiciou autora je posilnit’ vedomie spolupatričnosti členov spoločenstva, integrovat’ ho, autor zdöraznuje v konani hrdinu (jednotlivca či skupiny) südobymi normami požadovane schopnosti a vlastnosti. Vo vystavbe sujetu prevažne na riešeni jedneho konfliktu sa realizuje opozicia »my» - »oni».
I	preto nachädzame viacere vyznamove verzie jednotlivych historickych tradicii, a to už od ranych čias koexistencie ich üstnych a pisomnych spracovani. Jasne to možno dokumentovat’ na priklade vel’komoravskej tradicie, kde stredoveke dobove fabulovane interpretäcie motivu zäniku Vel’kej Moravy sü v kronikärskych zäznamoch protichodne a zjavne pod tlakom oficiälnej uhorskej dvorskej doktriny. (Hloškova, H. 1993a).
VySSie spomenutä koncepcia I. B. Dalgat vychädza z premisy o systemoch literatüry a folkloru ako o dvoch estetickych systemoch (podč. - H. H.). Präve historicke fernyteda zobrazenie minulosti spoločenstvavo folklore a osamostatflovanie sa pisomnictva o minulosti - historiografie z povodne narativnych a teda i folklornych zdrojov, relativizuje takyto pristup.
Konečne, poukäzal na to, i ked’ v inych süvislostiach, už M. Leščak, ked’ konštatoval, že snaha o exaktne hierarchizovanie vzt’ahov literatüry a folklom sa komplikuje jednou z kategoriälnych vlastnosti folklom - synkretizmom - tym, že »sa vo folklore preplietajü informäcie, ktore sa nedajü vždy zhrnüt’ pod termin druhotny modelujüci system, t.j. ne-obsahujü vždy vo svojom vyrazovom plane estetickü informäciu» (Leščak, M. 1973: 133)-Procesy na osi folklorizmus vs. folklorizäcia fungujü v mnohych modalitäch a ich vysledkom sü texty, v ktorych sa realizuje aspekt dvoch koimmikačnych systemov. Na podmienky vzt’ahu folkloru a literatüry aplikoval K. V. Čistov teoriu informäcie (Čistov, K. V. 1972), kde však potlačil doležity moment - nerovnako »rychly" tok tradicie. V lite-ratüre sa tradicia rychlejSie meni, vyvija (rychlejsie striedanie štylov), na druhej Strane vo folklore je imanentny pomalši tok tradicie.
Dobove filozoficke a metodologicke vychodiskä zäujmu bädatel’ov o l’ud Uhorska a jeho kultüai vo vsetkych prejavoch mali svoj zaklad v 18. štor. Akcentovanie zäujmu o ten-ktory aspekt kultüiy l’udu bol podmieneny aktualnou hospodärsko-politickou situä-ciou. Na bäze utvärania sa novodobych buržoaznych narodov a rastu hospodärskych vzt’ahov tvoriaceho sa kapitalistickeho systemu umerne sa vyvijal a menil i vzt’ah k 1’udu. Zasadou hospodärskych, kultürnych a spoločenskych reforiem v Uhorsku od polovice 18. stor. bola zäsada verejneho blaha. Täto zäsada bola ideovym vychodiskom filozofie osvietenskeho absolutizmu. Snahy osvietencov po poznani a pozdvihnutl ürovne ma-teriälnej a duchovnej sfery l’udovych vrstiev Uhorska sa konkretizovala v oblasti pol’nohospodärstva ako zäkladneho vyrobneho systemu na uzemi Slovenska s ciel’om racionalizovat’ ho. V oblasti duchovnej kultüry si osvietenci klädli za ciel’ vzdelat’ l’ud a odstranit’ v jeho vedoml poveiy a predsudky (Urbancovä, V. 1970: 12).
Zäujem o l’udove slovesne prejavy s historickou tematikou sa krystalizuje v prvych desat’rociach 19- stor. Nove poznatky o o tejto etape zberatel’skej a publikačnej präce publikoval naposledy V. Voigt (Voigt, V. 1994).
Zaciatky vyskumu povesti z obdobia obrodenia späja s menom barona Josepha Hor-mayra (1782-1848). V roku 1809 začal vo Viedni vydävat’ časopis Archiv für Geographie, Historie, Staats- und Kriegkunst a od roku 1811 ročenku Taschenbuch für Vaterländische Geschichte. Tento časopis mal vlastivedny Charakter a uverejnoval i prispevky s historickym zameranim. Clänky sa venovali dejinäm feudälnych rodov, dejinäm hra-dov a historickym povestiam a publikoval tiež genealogicke tabul’ky.
Jednym z najaktlvnejšich spolupracovnikov bol baron Alojz Medftansky (1784-1844).
V	Hormayrovych časopisoch i v časopise Hesperus uverejnoval A.Mednansky do nemciny preložene a autorsky prerozprävane povesti, ktore neskör vydal v präci Malerische Reise auf dem Vaagflusse in Ungarn a v zbierke Erzählungen Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit (Medftansky, A.). Ako konštatuje J. Tibensky, okrem povesti a legiend, tykajücich sa vyznamnych hradov a zämkov z okruhu tvorby süvekej sl’achty, niektore spracovania svedčia o torn, že A. Medftansky vychädzal z poznania l’udovej tradicie. Vyslovil tiež näzor, že Medftanskeho zäujem o historicke tradicie (v tom i o l'udove) koreni v priklone vtedajšich vlädnucich vrstiev v Uhorsku k tradicionalizmu a tak sa »pre argumenty, majüce schvälit’ ich mocenske postavenie, musia čoraz častejšie vračat’ do minulosti.» (Tibensky, J. 1962: 23).
A. Medftansky poznal domäcu slovenskü slovesnü l’udovü tradiciu a tak vlastne ako prvy süstredil a publikoval povest’ovy materiäl zo Slovenska, i ked’ pravda, v nemec-kom jazyku s orientäciou na vzdelanecke vrstvy.
Medftanskeho aktivitu na tomto poli ocenili i prislušmci šturovskej generäcie, ktoiych zaujali predovsetkym l’udove historicke povesti a na prvom zasadani prveho celonärod-neho slovenskeho kultürneho spolku Tatrin poverili J. Bysterskeho preložit’ okrem ine-ho i niektore »povesti z uhorskej predešlosti» (Rapant, D. 1950: 83). Orem tohoto nävrhu tu padlo i rozhodnutie vydat’ z nich vyber. Tento zämer sa vsak nepodarilo realizovat’ a až po takmer poldaiha storoči sa dočkal naplnenia (Medftansky, A. 1962).
Doteraz neznämou postavou v dejinäch zäujmu o l’udovü povest’ je Ferenc Pulszky (1814-1897). PodrobnejSie sa jeho dielu venoval V. Voigt (Voigt, V. 1994: 90-91), pričom konštatuje,»že Pulszky bol prvym vedcom a spisovatel’om, ktory sa pokusil o spracov-anie povesti celeho Horneho Uhorska- (Voigt, V. 1994:). Čast’ materiälu publikoval v nemeckom a anglickom jazyku.
Slovensky närodnouvedomovad pohyb bol sučasfou celoueropskych spoločen-sko-ekonomickych procesov prerodu feudalizmu v kapitalisticky vyrobny system. Näs-tup buržoäzie a formovanie sa feudälnych närodnosti v novodobe närody sprevädzal i
vyvoj närodnych kultur. Ak u inych narodov tento vyvoj sledoval prevažne užš! ciel’ obohatenia kultürneho dedičstva, na Slovensku, v dösledku jeho aktuälneho hospo-därsko-politickeho statusu v Habsburskej riši, mal zäujem o 1’ud a o jeho kultüru prevažne politicke, spoločenske a närodnobuditel'ske poslanie. To je podl’a möjho nazoru i zakladna pričinaprogramoveho, cieleneho, no paradoxne nekomplexneho zäujmuo l’udovü kultüru Slovakov koncom 18. a v 19. stor.. Tieto ciele sa prejavili aj v bädanl o l’udovej slovesnosti. Zäujem sa süstredil na širšie pole kultüry - na obrodu jazyka a literatüry (Benčlkova, I. 1994).
Periodizäcii a spolocenskym podmienkam närodneho obrodenia na Slovensku sa podrobne venoval i česky historik M. Hroch /Hroch, M. 1985), ktory dospel k zäverom o jazyku ako o Symbole närodnej identity a tiež ako o symbole kultürnej nezävislosti v 19. stor. u tzv. malych narodov v Europe (Hroch, M. 1991: 202).
Sücast’ou ideologic a tvorenia identity novodobych narodov v procesoch emancipäcie tzv. malych narodov Europy v 19. stor. boli určite predstavy a stereotypy, ktore boli zastüpene v Systeme dobovej ideologic s viič.šou či menšou intenzitou a sociälnym dosa-hom. M. Hroch vyčlenuje tieto predstavy; presvedčenie o torn, že:
- närod mä alebo must vybudovat’ vlastnü svojbytnü kultüru,
- prislušnlci vlastneho potlačovaneho näroda nemajü rovnake postavenie ani možnosti vzostupu ako prislušnlci näroda vlädnuceho,
- mytus o mimoriadnej mravnej hodnote a zručnosti prislušnlov vlastneho näroda, o ich predchädzajücich, dovtedy neprejavenych kvalitäch,
- viera, že neplnoprävne postavenie musl byt’ prekonane,
- viera v nezastupitel’ne miesto vlastneho näroda medzi ostatnymi närodmi Europy a presvedčenie o jeho mimoriadnom postaven! (Hroch, M. 1986: 359).
Dvaja poprednl predstavitelia koncentrovaneho a predovsetkym koncepčneho zäuj-mu o l’udovü slovesnost’ Pavol Jozef Safärik (1795-1861) a Jän Kollär (1793-1852) süs-tredili svoju pozornost’ na poetickü tvorbu. Pod akymi vplyvmi a s akymi zämermi pris-tupovali k zberatel’sej a vydavatel’skej präci v tejto oblasti bolo vycerpävajüco zhod-notene vo viacerych präcach.1
Vysledkom ich spolupräce s osobnostnou pecat’ou ich vyraznych individual!! boli okrem ineho i dvojzväzkove Pisnč svčtske lidu slovenskeho v Uhrich.2 P. J. Safärik vo svojej koncepcii zastäval literärno-esteticke hl’adiskä, naproti tomu J. Kollär pristupoval k materiälu zo širšich pozici! a v jeho využit! videl viac možnost! a to i z hl’adiska jeho interpretäcie. L’udovü slovesnost’ považoval nieten za inšpiračny zdroj pre oživenie a esteticke povzbudenie rozvoja umelej literatüry: »Narodne piesne, rozprävky, porekadlä, hry, obyčaje a vöbec všetko, čo z näroda vychädza, sü najlepšou školou pre poznanie näroda...» (Kollär, J. 1827: 567). Z takychto näzorovych pozici! vychädza aj jeho vyzva okrem piesn! i na zber inych žanrov l’udovej slovesnosti, formulovanä v predhovore k
II.	zväzku P!sn! svčtskych... J. Kollär v nej žiada zbierat’ i porekadlä, prislovia, povesti a »zastarale slovä» a to s ciel’om a/ zachovat’ materiäl v čo najvačšej sirke potomstvu b/ posüdit’ zvläStnosti a povahu jazyka.
To, že dominovala orientäcia na poetickü tvorbu, nebolo nähodne. Bolo to üplne v intenciäch dobovej europskej koncepcie prekonävania klasicistickych postulätov a zrodu romantizmu.
' I’ozri napr. Michälek, Jan: Nähl'ady a spolupraca P. J. Šafarika a J. Kollära v oblasti 1'udovej slovesnosti. Slovensky narodopis, V., 1957,s. 453-4H5.
Dzubäkovä, Maria: Ku geneze slovenskej folkloristiky. Bratislava, 1976.
‘ I, zv., Pešf, 1823, II. zv. pod näzvom Pisnč svčtskč lidu slovenskeho v Uhrach. Pešt’, 1827.
Zäujem o l’udovü prozaickü tvorhu je v tom čase mimo centra badania o folklore, hod podobne ako v 1’udovej poezii, aj v nej sa hl’adalo vysvetlenie dävnej »närodnej« minulosti a tiež Charakteristika Slovanstva. Krystalizäciu a predznamenanie d’aläieho vy-voja možno badat’ i v terminologickej oblasti, ked’J. Kollar termin rozprävka použiva i na čast’ piesm epickeho charakteru a to v neskoršej fundamentälnej zbierke Närodnie zpiewanky (Kollar, J. 1834, 1835).
Slovesna tvorba - poetickä a sčasti prozaickä ako žriedlo nazorov o starobylosti naroda priviedlo bädatel’ov i ku snaham o konštrukciu mytologickych predstav, ba ucelenych mytologickych koncepcii. Tu vyvrcholil i zäujem J. Kollära o oblast’ l’udovej prözy (Gašparikova, V. 1976: 163-173).
P. J. Šafarik sa vo svojej vedeckej präci, orientovanej jazykovedne a literärno-historicky zaujimal i o l’udovü slovesnost’. Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten sü tou präcou, kde sa realizovala Šafarikova koncepcia prepojenosti spoločenskeho a literärneho vyvoja. V takomto chäpani Šafarik považuje l’udovü slovesnost’ »za prvy vzdeläva d stupeft naroda precitnuvšieho k povedomiu vyššieho duševneho života" (Šafarik, P .J. 1963: 13). State uvedene v prači pod paragrafom 13 venuje problemu 1’udovej slovesnosti. Zdoraznuje doležitost’ zbierat’ 1’udove piesne a na ich zaklade, no tiež pomocou inych slovesnych žanrov - porekadiel, prislovi a povesti vyslovuje näzor o ich vypovednej hodnote pri určenl narodneho charakteru Slovanov.
Temer do začiatku 20. stor. je u časti folkloristov, no tiež medzi historikmi aktualna koncepcia, podl’a ktorej nerozprävkove žanre folkloru (hlavne pri nedostatku inych pramenov) možu služit’ ako pramene poznania dejinneho vyvoja toho-ktoreho etnickeho spoločenstva. Z historie o tom svedči i zarad’ovanie tradicnych lätok do stredovekych kronik a analov. Slovesnü a teda skör poaticü ao pramennü hodnotu oceftuje P. J. Šafarik na 1’udovej slovesnosti: »Riše narodnich povčsti a povidek stoji na odpor riši historictvi: jejim oukolem jest plozeni rozkoše svobodnymi tvory obraznosti, promčfovani skutečnosti v basen a bäj, obyčejnost v div a zäzrak» (Šafarik, P. J. 1837:722-723). Historickü pramennü hodnotu tohoto pramena hodnoti skepticky: »Narodni podani o duležitych dejich, pribezlch a premčnach nčktereho kmene, z proudu minulosti vytonule a v prostonarodnich zpčvich dochovane, muže ovžem byti pomuckou pri dejepisnych badanich, zvlaštč pak v dobe starši a takorka pfedhistoricke, ale jedinym pramenem pravdy bez pomoči jinorodych svč-dectvi nikterakž byti nemuže" (Šafarik P. J. 1937: 201). I folklorne texty možu vsak mat’ pramennü historickü hodnotu, byt’ dokazom zinysl’ania svojich tvorcov, nositel’ov, siritel’ov. Možu byt’ obrazom doboveho stavu zmysl’ania, 1’udovej filozofie. Na tento fakt poukazuje už i P. J. Šafarik: »Narodni podani a povčsti, jsouli pfivodni, stare, pfesne, včrnč dochovane, od učenych pfelivačuv nezjinačene, mohou ovšem v jiste mire k osvčtleni a rozhojnčni odjinud, z prisnč historickych pramenüv vydobyte, dčjepravne lätky vybornč posloužiti, jelikož nam pfed oči stavi naučny obraz vnitfniho života naroda, jeho smySleni a citčni, skratka jeho duševniho bytoväni, avšak jedinym a čistym pramenem historie v nedostatku jinych, nikterakž byti nemohou« (Šafarik, P. J. 1837: 722).
Nästupny trend novej zberatel’sej a editorskej orientäcie predstavuje dielo Samuela Reussa (1783-1852) a jeho vplyv na celil d’alSiu generäciu. Jeho život a vedecke zaujmy boli zhodnotene vo viacerych präcach5. Na tomto mieste chcem poukäzat’ na iniciačny a prelomovy charakter jeho präce, ktory predznamenal novü orientäciu v pristupe k folk-
Zprävy ze Slovenska. Slovenske noviny, 1850.
Gallo,.).: Od rozprävok k närodnej realite. Literarne postavy Gemera 1. Bratislava, 1969, s. 5-83. Dzuhäkovä, M.: Začiatky teoretickeho zäujmu o l’udovü rozprävku. Slovensky narodopis, 24, 1976, s. 437-441.
loru na Slovensku v 19- stor. Tento pristup s a potom naplno rozvinul v nasledujücej generäcii - v kruhu okolo L’udovlta Stüra.
S. Reuss nadviazal na präcu osvietenskych vzdelancov v Učenej spoločnosti malo-hontskej (J. Feješ, S. Kollärai.) Od veräovanych historickych podani viažiacich sa na 16.-18. stor., ktore sa tešili zäujmu niektorych slovenskych vzdelancov (E. Lauček, M. Holko), sa S. Reuss obracia d’alej. Smeruje k zberatel’skemu üsiliu a teoretickemu zäujmu o l’udove rozprävanie. Vysledky zberatel’sej prace sü süstredene v Revückych kodexoch (A, B. C), ktore sü v.šak do dnesnych eint v rukopisnej podobe. Ake sü zakladne teoreticke vych-odiskä nazorov S. Reussa na slovenskü l’udovü slovesnost?
Slovenske l’udove rozprävania považuje za cenne doklady a pozostatky pradävnej minulosti, kde hl’adä analögie historickych dejov a postav. Pri nedostatku inych historickych pramenov, sa nazdava, že je možne ich považovat’ pre ich nepoaišenost’ a povod-nost’ za pramen Studia dävneho života predkov Slovakov, pričom vyzdvihoval a zdöraznoval ich umeleckü stränku.
Motivom Reussovho zberatel’skeho zäujmu o l’udove rozprävky a povesti bola snaha pomocou nich vysvetlit’ predhistoricke dejiny Slovenska. S.Reuss sa inšpiroval pristu-pom J. K. A. Musäusa. Fri spracovävanl a interpretäcii l'udovych rozprävok myslienkovo
i	organizačne podchytil nastupujücu stürovskü generäciu a prispel svojim dielom k ini-ciovaniu d’alsieho vyvinu v oblasti bädania o l’udovej slovesnosti na Slovensku.
Zäujem šturovcov o l'ud a jeho kultüru sa vyhranil do takmer jednostrannej orientäcie na prozaicke žänre l’udovej slovesnosti. Nadviazali na teoreticke dedičstvo predchädza-jücej generäcie, i ked’ säm L’udovit Stur (1815-1956) vo svojej teoretickej koncepcii l’udovej slovesnosti, ako na to poukäžem d’alej, nevenuje prozaickym tradiciäm z kvan-titativneho, no hlavne z kvalitativneho hl’adiska, patričnu pozornost’. Jasne a striktne politicke nähl’ady a ideologickä koncepcia L’. Štura boli ovplyvnene a podmienene atuäl-nymi potrebami zäpasu za närodne sebaurčenie. Tieto okolnosti, podl’a mojho näzoru, v zäklade ovplyvnili Šturove teoreticke zävery pri charakteristike l’udovej slovesnosti. Bol tiež pod vplyvom näzorov G. W. F. Hegla o näplni historic närodov, ktorü tvoria ich duchovne ciny t.j. näboženstvo, umenie a reč. I näzory J. G. Herdera o budücej vel’kosti Slovanov, ako i estetickä koncepcia romantizmu, to všetko vyrazne vplyvalo na zame-ranie vzt’ahu stüroveov k l’udovej slovesnosti. Programovost’ a aktualne pragmaticke ciele boli v pozadi Stürovych näzorov na l’udovü slovesnost’ - menovite na poetickü tvorbu, ktorej bohatost’ a estetickä vyspelost’ boli prenho zävažnym argumentom staro-bylosti a svojbytnosti slovenskeho näroda. Toto malo byt’ jednym z oprävnem na boj za sociälne, no predovSetkym za politicke a kulturne präva slovenskeho näroda. Preto i L’. Stur üstnu slovesnost’ chäpal a vysvetPoval v süvise s rastom slovenskej närodnej lite-ratüry (Melicherak, A. 1956: 8).
Hoci v romantizme sa na Slovensku süstred’uje pozornost’ na zbieranie prozaickych foriem l’udovej slovesnosti, L’. Štur sa jej vo svojich teoretickych interpretäciäch venuje len okrajovo. Inak to v tom čase ani nemohlo byt’. Širšie zberatel’ske üsilie sa začina začiatkom 40. rokov 19- stor.. Štur teda nemal dispozicii rozsiahlejši rozprävkovy a povest’ovy materiäl, tak ako to umožnovali napriklad Kollärove a Šafarikove zbierky piesni pre oblast’ l’udovej poezie. Impulzom na zberatel’ske üsilie prozaickych podani boli zäveiy zasadnutia bratislavskeho Sboru učencu feči a literatury československe v jüni roku 1840 o potrebe zbierat’ üstnu l’udovü slovesnost’. V praxi sa zävery začali uskutočnovat’ hned’ v prve präzdninove leto cestami a zbermi na slovenskom vidieku.
Najucelenejšie svoje näzory na l’udovü slovesnost’ podal L’. Štur v präci O närodnlch plsnlch a povčstech plemen slovanskych (Stür L’. 1853). Ako som už uviedla, koncentru-je sa na poetickü tvorbu. Prozaickä slovesnost’ nebola v centre jeho koncepcie a preto sa
jej venoval v zävere prače a aj to sposobom rozpracovanosti len okrajovo. Povesti (pričom ide v dohovej terminologij o čarovne rozprävky) kladie do symbolickeho bäsnictva, kde priroda ešte vit’azi nad duchom (Štur. L’. 1853: 137).
Pri hl’adani historickych ohlasov v českej, moravskej a v slovenskej 1’udovej tvorbe je skepticky v poravnani s vel’kou historickou tradiciou vychodnych a južnych Slovanov: »Žadne z nich (čes., mor. slov,- H. H.) nepohybuje se ve vySStch vrstväch a v žadnem z nich neohlašuji se dčjiny plemen, narodni povčdomi z tolioto ohledu již spi.» (Štur, L’. 1853: 143). L’. Štur si uvedomuje dichotomicke vetvenie l’udovej prözy, i ked’ to formu-luje marginalne a svoj nähl’ad d’alej nerozpracüva: »Dovedna patria vsetky povesti, ktore sü na najstaršich predstaväch...osnovane inšie, ako napriklad o Janošlkovi atd’., patria docela do druheho radu.» (Štur, L’. 1955: 239).
Literärny historik Z. Klätik konštatuje temer Styridsat’rocnü etapu vo vyvoji slovenskej romantickej historickej prözy v 19. stor.. Z autorov treba menovat’: J. Kalinčiak, S. Tomašik, J. M. Ilurban, B. Nosäk, S. Hrobofl, J. Matuška, V. Paulmy-Töth, L’. Kuhani.
Poucenym a rozhl’adenym znalcom 1’udovej slovesnosti šturovskej literärnej generäcie je Jan Kalinčiak (1822-1871). Literatura slovenskeho romantizmu predstavuje jednu z kulminačnych vl’n suzvučneho vzt’ahu literatüry a folklöru - literärneho folklorizmu. J. Kalinčiak nebol v tomto smere vynimkou, no jeho svojsky a osobnostny prinos sa zrači jednak z jeho literärnych prač a tiež i v teoretickych nähl’adoch na hodnoty l’udovej slovesnosti.
Potrebu skümat’ l’ud a jeho kultüru, ako i chäpanie obsahu l’udovej kultüiy J. Kalinčiak vyložil v nazore: »L’ud svoju filozofiu a svoju umnost’ vkladä do porekadiel, jeho psyche sa odzrkadl’uje v piesni, jeho svetonäzor v povestaich, ale jeho najvačši poklad - rež doteraz tak mälo poznäme a tak malo si všimame.» (Kalinčiak, J. 1857: 14). Kalinčiak svoj pristup k 1’udovej slovesnosti uviedol do praxe vo svojom literarnom diele, no odlisny pristup k nej, ako mal L’. Štur, i fomuiloval: »Moja mienka bola vždy ta, že piesefi a povest’ narodna sice charakterizuje nazor sveta, spösob myslenia, cit, letoru, ruch duše isteho naroda a že vždy musl byt’ zakladom umenia närodneho, ale predsa preto nikdy nie je umenim.“ (Kalinčiak, J. 1965: 316). Tento nähl’ad, nazdavam sa, uzko suvisi s do-bovou situäciou literärneho procesu na Slovensku. Začal sa v obdobi preromantizmu a intenzivne pokračoval v romantizme, pričom jeho podstatnou črtou je proces eman-cipäcie umeleckej prozy, vedeckej a publicistickej spisby. Tieto procesy boli dösledkom toho, že sa prežili principy klasicistickej estetiky a poetiky. Okrem literärno-estetickych suvislosti bol tento proces ovplyvneny tiež faktami mimoliterärnejpovahy. Boli potrebne argumenty formujücej sa slovenskej närodnej kultüiy. Takejto istej povahy bola i motiväcia priklonu J. Kalinčiaka k l’udovym povestiam, pretože minulost’ »nie je u Štura a jeho dmhov iba určitou štafažou, ktorä ma rämcovat’ l’ubovol’ne subjektivisticke zämery, ako to bolo u vačšiny romantikov. Z minulosti naroda sa vyvodzuje jeho zakonita histo-rickä kontinuita a vyvin.« /Värossovä, E. 1963: 179).
Zdrojom inšpiracie »historickych povesti» Sväty Duch, Laska a pomsta, Milkov hrob, Mnich - ako to konečne sam J. Kalinčiak v epilögu povesti Sväty Duch uvädza, mu boli miestne a poverove povesti. S povodne folklörnym materiälomj. Kalinčiak rözne naräbal
-	od pühej inšpiracie motivom, až po použitie motivov, postav či využitie folklornej fabuly pričom sa v jeho tvorbe »odzrkadl’uje hl’adanie vlastnej rozpravačskej a romantickej maniery« (Brtäfi, R. 1978: 112).
Ak som na počiatku prispevku konštatovala, že literarne spracovania povesti s ume-leckou či inou (ideologickou, komerčnou ai.) intenciou sü periodicky sa opakujücim zdrojom oživovania historickeho povedomia spoločenstva, na tomto mieste to možem ilustrovat’ präve na priklade dielaj. Kalinčiaka.
Po skončeni prvej svetovej vojny, ktorej jednym z dösledkov hol vznik Českosloven-skej repnbliky v roku 1918, nastala renesancia historizmu, ako procesy prehodnocova-nia minulosti a hl’adania novej identity nazval literärny historik a teoretik Š. Krcmery. Konštatoval, že prave Kalinčiakove prozy boli v torn čase na Slovensko najčitanejšie (Krčmery, Š. 1929). A tak sa vlastne dostävame na linii folklor - folklorizmus - folklor nazad k nositel’ovi historickeho povedomia - či k l’udovej historiozofii. Terenne zäznamy tzv. Wollmannovskej rozsiahlej zberatel’skej akcie z medzivojnoveho obdobia priniesli i poznatky lakehoto charakteru: informator Jan Barcal (nar. 1880) z Hrane na vychodnom Slovensku (Zemplin) mal v repertoäri viacero textov povesti, pričom zberatel’ka konštatuje, že informator je väSnivym čitatefom a z miestnej knižnice si požičiava predov.Setkym povesti J. Kalinčiaka (TA NÜ SAV).
Celü rozsiahlu Stürovskü zberatel’skü aktivitu, zhmotnenü v piatich zvüzkoch Pros-tonärodnych zabavnikov (i podobnych rukopisnych zbornikov z Levoče, Kežmarku, Prešova a z Banskej Štiavnice) charakterizoval podrobne A. Melieherčik (Melicherčik, A. 1959). Zberatel’ske üsilie slovenskej študujiicej mladeže v 40. rokoch 19. stor. na poli slovesnej tvorby hodnotil ako čin »taky vynimočne cenny, že mu t’ažko hl’adat’ obdobu v süvekych euröpskych pomeroch« (Melicherčik, A. 1959: 46).
Za vrši tel’om tohto zberatel’skeho üsilia i edičneho skompletizovania a spristupnenia folklorneho materialu bol Pavol DobSinsky (1828-1885). Charakteristiku jeho diela z pera A. Melicherčika v mnohom doplnili vysledky najnovšieho bädania (Marčok, V. 1985). P. DobSinsky svoje teoreticke näzory na l’udovü rozprävku, v jeho terminologii pros-tonärodnäpovest’,zhrnul v präci Üvahy oslovenskych povestiach(DobSinsky, P. 1871). Ake miesto a funkciu v Dobšinskeho koncepcii 1’udovej slovesnosti zaujima povest' (miestna, historickä, demonologickä)? Oponujuc S. Reussovi, ktory v rozprävkach hl’adal skutočne narodne a rodinne deje, DobSinsky ich chape ako svojske umelecke pretlmočenie zobrazovanej skutočnosti, ako »prvy obrazivy stupen povedomia ducha» (DobSinsky, P. 1871: 9). Povesti v dnešnom chapani považuje za novSi typ stvärnenie skutočnosti kedy už »1’ud určuje konkretne miesta, osoby, priebeh uda lost h (DobSinsky, P. 1971: 13). Celil svoju analyzu DobSinsky postavil na čarovnych rozprävkach, ktore ako starobyle a umelecky hodnotne mali byt’ argumentom o vysokom stupni ducho-vneho života slovenskeho 1'udu už v ranych Städiäch jeho dejinneho vyvoja.
V	rukopisnom zborniku Codex Revücky C (s podtitulom Slawische Sagen) som našla takuto poznamku: »Pre dejepisne pamiatky 1’ud naš jaksi slabü pamät’ mä. Zachoväva predsa rozpomienky dävnej doby v zneni piesni Nitra, milä Nitra rozpomienky na Tatarov či na psohlavcov i na vyboje Turkov ešte v dost’ živej rozpomienke su Kuruci, ktorymi l’ud mieni Räkociovske čaty - alebo snäd’ pomenovanie sa vzt’ahuje až na križakov k Palestine tiahnuvšich, no dejepisne piesne jeho, jestli eSte däke jestvujü nie sü v.Setkym obecne asi« (DobSinsky, P. 465: 105). Zbornik bol sice zostaveny S. Reussom a synmi, ako uvädza A. Melicherčik, citovane konštatovanie som na zaklade posüdenia rukopisu pririekla P. Dobšinskemu. Opravnuje ma na to i fakt, že P. DobSinsky pracoval od konca roku 1850 takmer dva roky ako tajomnik S. Reussa a pomahal mu prepisovat’ zozbierany folklorny material (Melicherčik, A. 1959: 69 an.).
Šafarikov pristup k jazyku a k l’udovej slovesnosti ako k pramenu, ktory doklada starobylost’ a povodnost’ kultüry Slovakov, prežival čiastočne i u šturovcov a pretrval i do 80. rokov 19. stor., kedy Š. Fajnor vyslovil nazor, že: »Slovak dejiny svojich predkov odel v rücho bäjky a povesti» (Fajnor, Š. 1881: 223).
Zäroveft sa v.šak už začinajii črtat’ i zärodky noveho pristupu k l’udovemu prozaicke-mu materialu. Novy pohl’ad vziSiel z konfrontäcie s historiografickym badanim a zho-dou okolnosti, či zakonite, opät’ z kruhu Reussovskej rodiny. Jeden zo synov S. Reussa
-	Gustav sice spočiatku považuje i l’udovü slovesnü tradiciu za kompetetntny historicky pramen. V historickych präcach o regione Gemer, neuspokojeny absenciou historickych pramefiov, za pramene rovnakej hodnoty považuje i folklorne podania:"Ked’že som ale nenarazil na nijakü povest’, ktorä by aspoft čiastočne osvetlila minulost’ tohto üdolia, musim sa uspokojit’ len s hypotezou...« (Urbancovä, V. 1987: 75). Aj v präci vsetky hrady a kläStere v Gemerskej stolici použiva l’udove podanie na jednej ürovni s ostatnymi historickymi pramenmi CReuss, G. sig. 88A8). V neskoršej prači Letopis Gemerske stolice vsak už svoj nazor koriguje a i ked’ hovori, že nie je nepriatel’om povesti, za adekvätny historicky pramen ich nemožno považovat’, pretože sa »...,na pravde obycajne spotvorenej osnovajü" (Reuss, G. sig. C292). Takyto vyvin nazoru na vzt’ah historickeho faktu a jeho špecifickej interpretacij v podobe 1’udovej povesti je priznancny pre Stadium emancipäcie historiografie od narativnych a fabulacnych foriem.
Näzory d’alsieho z bratov Reussovcov - L’udovita A., vychädzajü zo Šturovej kon-cepcie založenej na heglovsko-herderovskych vychodiskäch. Duchovnü kultüru považuje za esenciu närodneho ducha -vytvory ducha a geniusa närodneho bez individuälneho nateni, kost’ z kosti, a krv z krvi našej« (Reuss, L’. A. 1900: 138). Popri materialovom korpuse Miestne baje a skazky publikuje L’. A. Reuss i, do toho času prvü, kompaktnü charakteristiku povest’oveho materialu v dnešnom chapani. Od üprav textov (konferov-anie) , ktore robil P. Dobsinsky s ciel’om podat’ narodnoreprezentativne znenie dos-pieva L’. A. Reuss k požiadavke, kiorej splnenie umožnuje zachytit’ material v skutočnej, aktuälnej živej podobe. Takyto pristup otvära dvere metodologicky uplne novej inter-pretäcie.
Vyvoj, ktoiy som charakterizovala, tvori jednu z etäp zäujmu o povest’ove podania s historickou tematikou. Tieto podania predstavujü specificky, alternativny či niekedy jediny l’udovy zdroj interpretäcie vlastnej minulosti spoločenstva. Intencionalnost’ vyberu tem, postav, historickych obdobi a na druhej Strane ich zhromažd’ovanie a publikovanie pros-trednictvom formujüceho sa celonarodneho jazyka Slovakov v priebehu 19- stor. boli üzko späte s narodnouvedomovacimi a emancipacnymi pohybmi Slovakov.
Zäujem o zbieranie i o literarne spracovanie folklorni ako takeho a v torn i o povesti s historickou tematikou je jednym z typickych znakov närodneho obrodenia a eman-cipacnych snah v Europe a to nielen u slovanskych narodov, ale i u severskych narodov.'1
Alan Dundes hovori dokonča o folkloristike, ako o vednej discipline, klora je tradične späjanä s rastom nacionalizmu a romantizmu v 19. stor. (Dundes, A. 1989: 10).
L 'udove povesti či historicke rozprävky alebo bäje a skazky nestäli na Slovensku v centre zäujmu šturovskej koncepcie 1’udovej slovesnosti. Neposkytovali take možnosti argumentäcie kultürno-sociälneho, historickeho a estetickeho charakteru, ako to posky-tovala narodna povest'{č arovnä rozprävka) a jej interpretäcie. Zäroveft sa vsak period-icky poukazovalo i na nutnost’ prehodnocovat’ a sprislupnovat’ historicke medzniky slovenskeho näroda autorskym literärnym spracovanim tradičnych tem. Spomenula som zämerTatrina znovu spracovat’ Mednanskym zaznamenane povest’ove lätky, d’alej vinu literärneho folklorizmu u stürovcov (predovsetkymj. Kalinčiak a S. Tomäsik). Dielo G. a predovsetkym L’. A. Reussa sü už predznamenanim novej etapy smerujücej k pozitivizmu.
4 H. Ö. Eirikson: Podil folklöru v islandskem narodnim obrozeni. Česky lid, 78, 1991d. 1, s. 57-61.
G. Herranen: Historical Legends Expressing Nationalism in a Minority Culture. C. Lindahl, N. Burlakoff (eds.): Folklore Today. Bloomington 1980, s. 334-337.
Literatüra:
Bakoč Mikulač, 1964: K problemom spoločenskej funkcie literatüry. Problemy literärnej vedy včera a dnes. Bratislava,s. 199-204.
Benakova Ivona,1994: The Role of the Language in Creation of Slovak Identity EUI, Florence.
Brtaft Rudolf, 1978: Folklorne zäpisyj. B. Kalinčiaka. Slovensky närodopis, 26. s. 112-120.
Čistov Kiril Vasiljevič, 1972: Špecifikum folklom vo svetle teorie informacie. Slov. näro-dop., 20, s. 345-361.
Dalgat Izdiat BaSirovna, 1981: Literatura i fol’klor. Moskva.
Dobsinsky Pavol, 465 - LAMS sign. B 465, 1871. - Üvahy o slovenskych povestiach. Martin.
Dundes Alan, 1989: Defining Identity through Folklore, in: Folklore Matters.Knoxwille. s. 1^0.
Fajnor Štefan, 1881: Naše narodne spevy. Slovenske pohl’ady, 1.
Gašparikova Viera, 1976: J. Kollar a rozprävky. Bibliograficke Studie VI. Martin.
Hloškova Hana, 1989: Historicke tradicie na Slovensku a ich fabulovane formy ako etnokultürny identifikačny faktor. Bratislava. Rukopis kand. dizert. präce 1992.
- Historicke üstne tradicie ako etnoidentifikacny faktor. Slov. närodop., 40. 1993.
- Funkcia povesti v diele A.Kmet’a. in: L. Jasenäk (ed.): Zbornik muzeälnej sloven-skej spoločnosti. Martin. 1993 a.
- Interetnicke süvislosti folklornej interpretäcie vel’komoravskej tradicie. Bratislava, rkp. stüdia, 25 str.
Hroch Miroslav, 1985: Social Preconditions of National Revival in Europe. Cambridge, 1991.
- Linguistic Conflicts in Eastern Europe and Their Historical Parallels, in: Rutesenghi, King, Vorkunova (eds.): Ethnicity and Conflict in a Post-Communist World.
Kalinčiakjan, 1857:0 posobnosti literärnej spoločnosti malohontskej. Svetozor, priloha Slovenskych novln.
- 1965: O literature a l'ud’och. Bratislava.
Kollar Jan, 1827: PIsnč svčtske lidii slovenskeho v Uhrach. Pest’.
- 1834: Närodnie zpiewanky. I. zv. Budin.
- 1835: Närodnie zpiewanky. II. zv. Budin.
Krčmery Štefan, 1929: Ad vocem historizmus. Slovenske pohl’ady, 45, s. 647-650.
Leščak Milan, 1973: K rozdielu medzi folklornou a literärnou komunikäciou. in: Literarna komunikäcia. Martin.
Le.^äk Milan
Marčok Viliam, 1985: (ed.) Poeta Dobšinskemu. Bratislava.
1994: Folklor v literature, literatüra vo folklore. (Tezy referätu). Akademickä Nitra '94 -Tradičm kultura a vychova v Europe. S. p.
Liba Peter, 1991: Literatura a folklor. Prispevok k literarnemu folklorizmu. Študie 7. Nitra.
Medftansky Alojz, Pest,1826 - Malerische Reise...
Pest,1829 - Erzählungen...
- 1962: Malebnä cesta dolu Vähom. Bratislava.
Melicherčik Andrej, 1956: L’. Štur a Tudova slovesnost’. Slovensky närodopis, 4.
- 1959: Pavol DobSinsky. Bratislava, s. 43 an.
Pišut Milan a kol., 1962: Dejiny slovenskej literatüry. Bratislava.
Rapant Daniel, 1950: Tatrln. Osudy a zäpasy. Martin.
Reuss Gustäv, Vsetky hrady a kläStere v Gemerske stolici (bez vročenia), rkp. LAMS sign. 88A8. Letopis Gemerske stolice (bez vročenia), rkp. LAMS sign. C292.
Sirovätka Oldrich, 1985: Současna češka literatura a folklor. Praha.
Slovensky närodopis 1988, 36, č. 3-4.
Šafarik Pavol Jožef, 1837: Slovanske starožitnosti.
- 1963: Dejiny slovanskeho jazyka a literatüry vsetkych narečl. Bratislava.
Štur L’udovit, 1853: O narodnich pisnich a povčstech plemen slovanskych. Praha.
- 1955: Dielo, zv. 3. Bratislava.
Švehlak Svetozär, 1975: Folkloristika a folklorizmus. Slov. närodop., 23, s. 602-610.
TA NÜ SAV -Textovy archiv Närodopisneho ustavil Slovenskej akademie vied. Inv.č. 133/86. Zheratel’ka L. Smrekova, 1947.
Tibenskyjan, 1962: Medfiansky a Slovensko, in: Malebnä cesta dolu Vähom. Bratislava.
Urbancovä Viera, 1970: Pociatky slovenskej etnografie. Bratislava.
Värossovä Elena, 1963: Slovenske obrodenecke myslenie. Bratislava.
Voigt Vilmos, 1994: Reformkori mondak. Acta Museologica 1-2. Neprajzi Tanulmanyok 9. Szloväkiai Magyar Neprajzi Tärsasäg, s. 73-98.
Skratky
LAMS - Literarny archiv Matice slovenskej v Martine.
TA NÜ SAV -Textovy archiv Närodopisneho üstavu SAV
Povzetek
Preteklost kot argument
Članek obravnava vprašanje razmerja med slovstveno folkloro in literaturo. Avtorica se osredotoča na obdobje 19. stoletja, ko se je na slovaškem ozemlju pričelo oblikovati narodnostno gibanje.
Slovaška je bila v tem času del habsburškega imperija; intelektualci, ki so vodili to gibanje, so začeli načrtno in intenzivno zbirati vse v zvezi z ljudsko kulturo, predvsem folkloro.
Podoba slavne in imenitne preteklosti je bila eden od argumentov boja za narodnostne, kulturne kakor tudi politične pravice narodnostnih skupnosti, predvsem zatiranih. Slovaška etnična skupnost je bila prav v takem položaju v 19. stoletju. Osamosvojitveni procesi Slovakov so potekali pretežno na področju kulture.
Avtorica predstavlja prvo zbiranje in objavljanje zgodovinskih in krajevnih povedk v delih barona Mednanskyja, ki so bila objavljena v nemškem jeziku in namenjena izobražencem. Zbiranje in objavljanje kakor tudi teoretično delo je bilo usklajeno, seveda pa vse ni potekalo enako uspešno.
Avtorica analizira odnos P. J. Šafarika in J. Kollärja, ki sta vrednotila pripovedno izročilo predvsem s stališča zgodovinske veljavnosti.
Po mnenju avtorice so prizadevanja generacije L. Štura v 40- ih letih 19. stoletja uvedla posebno stopnjo razmerja med slovstveno folkloro in literaturo na Slovaškem. Jana Kalinčiaka označuje avtorica kot avtorja, ki je znal svoje dobro poznavanje pripovednega repertoarja uporabljati v svojih originalnih delih.
Generacija L. Štura je zbirala rokopise s slovstveno folkloro, pretežno rokopise pravljic. Pri tem jo je vodil tedanji koncept o estetski vrednosti slovstvene folklore.
P. Dobšinsky in J. Kalinčiak nista poznala celotnega narodnega repertoarja v lokalnih ter regionalnih podrobnostih, zato predstavljajo njuni teoretični sklepi le prvo stopnjo znanstvenega uveljavljanja folkloristike na Slovaškem. Njun glavni cilj je bil zgraditi argumentacijo za narodnostno gibanje na temelju estetskih vrednot folklore, ki pa ne morejo biti veljaven vir za razlago preteklosti narodnostne skupnosti.
Literarno delo Jana Kalinčiaka, zasnovano na pripovednem izročilu, je bilo vir za oblikovanje zgodovinske zavesti navadnih ljudi do polovice 20. stoletja. Motivi, zapleti in načela ustne interpretacije preteklosti se gibljejo na črti folklora - folklorizem - folklora.
Summary
The Past as an Argument
The article deals with the problem of the relationship between folklore and literature. The author concentrates on the 19th century, when the national movement in Slovakia was beginning to grow.
Slovakia was then part of the Habsburg Empire; intellectuals, who were the leaders of this movement, started collecting, purposefully and actively, anything to do with folk culture, especially folklore.
The image of a famous and noble past was one of the arguments in the struggle for the national, cultural and political rights of national communities, especially those which were oppressed, as was the case of the Slovak ethnic community in the 19th century. It was mainly through the cultural sphere that Slovaks fought for their emancipation.
The author portrays the first activities in collecting and publishing historical and local legends through the works of Baron A. Mednansky, whose books were published in German and meant for educated readers. Activities in collecting, publishing and theoretical work were coordinated, although they were not equally productive, of course.
The author analyzes the attitude of P. J. Safärik andj. Kollar, who graded legends according to their historical validity.
According to the author, the efforts of the generation of L. Stür during the forties of the 19th century ushered in a special stage in the relationship between folklore and literature in Slovakia. Jan Kalinčiak is singled out as an author who knew how to use his good knowledge of legends in his original works.
The generation of L. Štur collected manuscripts of oral literature, mostly tales, led by the conviction prevalent in that time that oral literature had an inherent esthetic value.
P. DobSinsky and J. Kalinčiak did not know the whole national repertoire in local and regional details. Therefore, their theoretical conclusions represent only the first step in building folklore as a science in Slovakia. Their dominant goal was to build arguments in support of the national movement by focusing on the esthetic values of folklore, which cannot be a valid source for interpreting the past of a national community.
The literary work of Jan Kalinčiak, based on a legend tradition, was for common people up to the second half of the 20lh century a source of historical consciousness. The motifs, plots and principles of the oral interpretation of the past are moving along the line folklore - folklorism -folklore.