I ' 3 asne Františka Preširna. PRELOŽIL A ŽIVOTOPISEM BASMKOVIM OPATRIL ■18 82 . NAKLADATEL LAD. SEHNAL V J1ČINE KKIHTI8KAREA. 3f3UV f^NIHTjSKARNA J^AD. j^EHNAL V jhČlNE. IX) - 03 OOO o ^ f X ičee iidiUic cm. 'hzal. zcainiho ijin-ncioia v So&oč (-j- 4 . června 1881 .) aždy narod, ze ktereho zrodili se pSvci v pravde ku zpšvu posvečeni, jednoho m ti z ničli, jejž uctivti všech nejvice, miluje nejvroucnčji, jimž konosi se vtiči cizine nejradeji, jehož zptivv v pamtitech a srdcicli uchovavti nejvčrnfiji. Slovinsky ntirod, jehož osudy, boje za samostatnosf narodni, jehož obrozeni, rozkvtit a vzrtist osudtim, bojtim, obrozeni, rozkvfitu a vzrtistu ntiroda našeho podobaji se vice, než jinych kmenti slovanskih, pfivcti svych všech uctivti, miluje, v pameti chovti nejvice p6vce z lidu vyšleho, milačka Musy, Š testeno u vsak nehrubš hyčka- neho kochance, ve S lavi n u jeho na prvnim mistfi stojiciho Pr. Preširna. Neni lepšiho vdtiku, jakelio se dostati mtiže basnikovi, nežli žiti v pamčtech lidu, jemuž pel; neni trvalejšilio pamat- niku velikanfim ducha nad onen, jejž Preširntiv pritel ntiš Celakovsky v epigramu „Na hrobkach kralovskych a slovy : „Y pamžti lidske hledej ntipis“ pfipomenul, nad pametnik v pamtiti vd&čneho naroda : pfetrvtit upominka utkv61ti v myslech a srdcich potomstva pevnosf nejtvrdšiho kamene a W% vin. kovu, z nichž je zdSlan pamatnik vztyčeny nad moliylou, pod niž v prach obrati se srdce pčvcovo ; jestit upominka vepsana v pamčf narodni trvalejši nejlepšilio napisu vtesa- neho dlatem um61ym v desku nalirobni, v pam&tni desku na rodnem domku p&vcovč, trvalejši placlie, prebave vzpominky vzbuzene lilučnymi fanfarami, planjami slovy, šumem orna- mujicim, jež v rozsahljich se rozlehaji siničk pri slavno- stech jubilejnicb. Takoveho pamatuiku v pamfiti n&roda do- stalo se pSvci, jehož basni č&st prvou v tomto svazečku čte- narstvu češkemu podavdm. V pamšt naroda vepsano je jmeno Preširnovo pismem nevymazatelnym. Krajane jeho zovou jej Sckillerem svym, jsou jim hrdi, a co jim p61 pred desetiletimi, dnes ozyvd se sterjhni usty po všech vlastech, v nichž libezue zvuky mluvy slovinske hlaholi; v besedach, v chyžich, v nadhernych komnatach, ve školach a mezi vojskem, kam naslechneš, pčji všude zp6vy sveho milačka, často tutež pisen rflznymi nap6vy, v cizinč pak dalne b^vš, prvni pisni, kterou Slovinec pčje na domovinu se rozpomi- naje, pisen Preširnova. Tof udčl zavisti hodny, tot nesmrtel- nost, jake nedostava se každemu smrtelnikovi, tot prava, tot jedina nesmrtelnosf, — žiti ve svyck zpčvech. A preče jak nešfastnym byl pčvec Preširen, jak utrap a strasti pln byl jelio život ! Kde dobrati se slov, bychom vyličili, co citil, co trpel a snašel bčd, utisktiv a postrkd, zlobou jsa stili&n osudu a lidi, posmutn&n jsa ne- štčstim sv jun i sve zubožene krasne domoviny, až dotrpel IX. podlelinuv v boji za lasku a chleb a v lirobS našel klidu, jeliož jemu živu jsoucimu nebylo dopfano ni na kratko ? V rozkošne krajinč je rodištč Preširnovo, vesnice Vrba, ležici v idyllickem ustrani liorskem mezi usm6vavymi lučinami, jež v pozadi vroubi lem nebetyčnych modravych lior na vrcholu posnSženych, a mezi svežimi lesinami, plnjhni libčho dechu kvčtfiv a pryskyfnate vfinč, milelio chladu, stinnych ukryti\v a šepotavych t.ajemuych šumfl. Nad klidnou vesničkou majestatnš vevodi nevysoky kostelik posv6ceny sv. Marku, jenž oclirannS bdi nad krajinou odvracuje po- hromy od statkuv i poli. Tu obyva lid tšla zdraveho i mysli svšži, lid dobry- ač prosty, nedotčeny ještS vzddanosti, kterd se šifi dratem a paroli, lid v&rntf vire a jazyku materskemu. Zde obyvali take v prostem domku, došky krytem, jeliož okny liledi se do male sic ale vlidne zahrady, rodiče Preširnovi, prosti, poctivi a pracoviti venkovane : oteč, jenž byl spolu rvbafem, zval se Šimon a byl dosti majetnym venkovanem, jemuž však dostalo se vedle syna — basnika sedm ješ 16 džti, mati Marie, dobra žena i staro- stliva matka, jež umfela take promlouvati jazykem, jimž psal velikj' Goethe. Tem 3. prosince r. 1800. syn se narodil, jemuž jmeno dali Prantišek. Zde na upati Karavanek a julskych planin, na pfi- vabnem pobfeži modrave Savy prosnil a prožil budouci basnik dšcka sva leta, ničim nezkalena, prostš, bčd a strasti let potomnich, v nicbž jeho mysl často na rychlokridlycli upominkach zapoletla v blažene doby slunneho včku dSckeho * X. a na povčdoma mista mile rodne d6dinky, v nicliž je prožil telidy praval sobč, by nikdy ji nebyl opustil, aby byl se stal, čim byl oteč jeho i ded jeho. Bohate krasy a pftvaby pfirodni, jimiž rodny kraj potomnibo pevce vynika, dojista blaze pucobily v dojemlivou mysl chlapcovu. Když mu bylo sedm let, dostal se podpo- rovan jsa kopanskjnu starosto«, svym strycem, do školy v Rybniei k tamnimu dčkanovi Bonavent. Humlovi. Podpory strycovy dostavalo se Preširnovi, pokud se nedočinil sveho clileba. Jakkoli ve škole teto, jak sam pozdčji doznal, ne- pocliytil mnoho, pfec uvykl si tu jadrne mluve a šali ve po- smčvačnosti, kterouž podnes obyvate!e rybničti vynikaji a jež se zrači take v pernycli epigramech p6vcovycb, psanycli proti četnym protivnikum, kteryckž epigramfl, pončvač uplne jen Slovinci jsou srozumitelny neb tomu, kdož osobni tehdejši šrutky a ttičky zna, jsem nepfeložil. V rybnicke škole podiies pamatkou cliovaji zlatou knihu, ve ktere za- psbn je Preširen mezi tšmi žkky, již pro pilnost. byli podarovS,ni. Na podzim roku tfinactelio noveho stoleti a sveho života, tehož roku, ve kterein vytrhla spojena Evropa polem proti močnemu vladci francouzskemu, František Preširen odebral se do Lublanč, by tu studoval na gymnasiu. Až do šeste tfidy byl tu vždy druhym mezi vyznamenanymi žaky, ačkoli bylo mu jsoucimu cliudu po mnoho hodin dennč vyučovati a zakoušeti svizelfiv osudu, jehož dodnes dostava se četnym chudšim studujicim z venkova. Zvlaštni nahodou XI. byl již jelio šfastnejšim sokem na gymnasiu Antonin šleclitic Sclieuchenstnel, jenž dosalil prvniho mista mezi žaky synem jsa mistodržit.elskeho rady a jenž pozdeji za cliot pojal divku, ktera k vyvoji basnickeho ducha pčvcova nejvčči merjn pfisp&vši beze sve zasluliy dosahla v basnietvi slo¬ vanskem, pokud žen se tyče a jich pflsobeni na pSvee, mista vedle Kolldrovy Miny. Roku 1821. dokončil, uživaje nadace byvaleho probošta lublanskeho Jana Preširna, fllo- soflcka studia zvlašt' a gymnasialni vdbec v Lublani. Blažene doby prazdnin travival v doinovč svem. Jak se tu zaradovala vždy pficbodem jelio dralia mati, již nSžnfe miloval, a jež stejnč vroucnč milovala zdarneho syna sveho ! Jak hrdy byly jim ostatni dčti, z nicliž nejvice miloval rokem starši sestru Katefinu, ktera zatlačivši neštastnemu bratru na loži smrtelnem oči 35 lety jej pfežila ! Jak za- radoval se sam n svych meškaje milačkft v krasne domo- vinfe, zvldštč došelli ku Preširnovjnn „žirovnicky študent,“ jak mu Pikali, Matij Cop, tremi roky jelio starši, Preširntiv nejmilejši druh, kterelio mu 38 letelio již nelitostnd smrt urvala vlnami savskjhni, v nicliž koupaje se utonul 6. čer- vence 1835. Skorem každelio dne docliazel ze sousedi po tomni „velikan učenosti", „perla slovinskeho narodu" ku svemu pfiteli mladšimu; tenkrate čtouce v nejake knize neb učice se v reči Ciceronovč spolu lehavali v tr&vč pfi kosteliku sv. Marka po nčkolik liodin neb chodili hlasitč se bavice liovorem po krajich „sinotoke Savy“ neb ve stinnych, cbladnych lesinach aneb po zelenycli navršich okolnicli. XII. Na podzim roku 1822. stal se posluchačem prav n a universitš videnske. Preširnuv pobyt v fišske metropoli je velmi pamatnym pro celjr jelio život. Tam pry seznaniil se s našim pčvcein slavnem, jenž basnicke nadani Preširnovo poznav roznitil 'a pčstoval je, roznecuje v nSm lasku k narodnosti slovinske zvlaštč, ku slovanskemu ntirodu pak vflbec, jemuž Slovinci pry po všechny včky budou povdččni, že jimziskali nejvččiho pevce svelio, a jenž ještš v pozdejšich letecli českoslovinskou vzajemnost pčstoval, seč byl: pčvec ten byl Pr. Lad. čelakovsky. Jakym spflsobem oba se seznamili, nikde dopiditi jsem se nemohl; v cele pisemni pozflstalosti Preširnovč ni v sebranycli listech čelakovskelio z tčch časti pfatelflm zasylanycli ani zminky jsem o toni nenašel, ba nikde ani Preširnova jmena. Jen Hanuš v živo- topise čelakovskelio sdšluje, že čelakovsky clioval listy Preširnovy mezi listy vzacnšjšimi. Oelakovsky tehdy v letecli dvacat^cli lioruje pro slovanskou ideji vice než pozdčji pravnika Preširna povzbudil pry ku vedonii slovanskemu vflbec a slovinskemu zvlašte. Take prjl provodil Preširen Čelakovskelio do č e c h, by se tu seznamil se životem pobratfeneho naroda. čelakovsky take pry prvni poznal jak boliatč Musy Preširna obdaiily; jelio blavni pry je zasluhou. že Preširen počav již ve Vidni basniti nSmecky, nyni s čelakovskym se seznamiv struny svoje zasvčtil zpčvu slovinskemu. že pormoucen jsa v srdci osudem rodne zemti a jazyka materskelio vola v nemecke znčlce sve „An Germania 11 : XIII. Nar dass sie wird der mutter vorgezogen, das ist’s was in mir \veckt des zornes flamine, prose spolu nebes, by sestala Slovinciim Orfea, jenž by srdce roznitil pro česf' domovinv, nesvornost uklidil a sjed- notil celjA narod, by pfivabein jelio zpčvu zapuzeny byly sporv a vlasf se zbavila )mčvivych boufi. Podavaje letos ve Kvfitecli životopis Preširnuv, jeliož toto vypsani jelio života je velikou č&sti, poznamku jsem pfipojil tam, že <3elakovsky v letech 1822. až 1828. v tom čase tedy, ve kterem si odbyval Preširen pravnicka studia, vychovatelem byl u rady Ledvinky rytife s Adlersfelsu, clitčje timto dodatkem vysloviti, že pochybuji o pravdivesti domnčnky dosud obecne, že Oelakovsky' s Preširnem se ve Vidni poznali. Nyni nemam, proč bych pochybnosti svoji se vzd&val. Seč byl jsem, usiloval jsem, bycli pravdy se dopidil, nedo- činilli jsem se jistoty, nezmenšila se tim take pocliybnost moje. Nenašed v českjrch pomiickdch nijakycli o tom zprav poprosil jsem za pomoč životopisce basnikova nejspolelili- včjšilio, p. prof. Levce v Lublani, by mi byl pomočen. Neprosil jsem nadarmo : pišet mi biograf Preširnfiv takto : „Mnolio jsem o veci te patral, ale nemohl jsem dovedčti se žddne jistoty. Jisto je to jen, že Preširen nikdy nebyl s Oelakovskym pospolu v OecMch. J& myslim, že se o s o b n fe ani neznali, nybrž pouze listy. Ale Preširen byl v Čeehaeh. Sestra jelio tvrdi, že byl Preširen nčkolik mčsicil vycliovatelem u jakesi lirabčte českelio na Morav8.“ SIT. Spočivali vvpovčd sestry Preširnovy, ktere vUbec povdečni jsme za mnolio zprav o bratrovi, na pravdč, bylo by zajimavo zvedčti, u kterelio českelio hrabete Preširen byl, pak by snad bylo Ize snaze dopiditi se, kterak sezna- mili se Preširen s Celakovskyni. Typovčdi vsak sestry Preširnovy pončkud vysv6tluje se, kterak domnfinka vznikla že Preširen do Cedi zašel s čelakovskym poznat života naroda bratrskeho : Preširen dojista, byt i nevelikou meroui byl-li na MoravS, povšiml si narodniho života českelio na Moravč, ve zpravč pak o pobytu Preširnove zamenčn byl narod zemi. Ale budiž si jak budiž, at poznali se Oelakovsky s Preširnem sešedše se kdesi neb jen listy, znali se. Leč i listy podoba se pred rokem 1832. se neznali. Z listu zaslanych Oelakovskym Preširnovi zachovaly se nam pouze tri v pozflstalosti Preširnovč nalezene, dva z ničli uvefejnil dr. Bleiweis ve članku již podotčenem, treti z ničli jest nchovan ve knihovne musea lublanskeho. V jedilom z techto listfl, jež psany jsou jakož odpovčdi Preširnovy jazykem. jejž nazval kdosi pri pamatnem sjezdn slovanskem v lete.ch čtyficatycli v Praze panslavistickym a jehož i nyni jeste, žel, uživaj! Slovane vzajemnč si dopisujice, čteme (list je dan v Praze, dne 24. prosince 1832.) : . . . Kanu ich anf ein schreiben von Uirer hand hoffen, so timu Sie dies in Ilirer mutterspraclie.“ Tento list je velmi dUležitym : jednou že Celakovsky byl jedinym z literarnich pfatel basnikovycli, jemuž Slovana nedUstojno se poaobalo, by si dopisovali XV. n&mecky , podruhe, pončvač je tento list dojista p r v n i m, jejž čelakovsky Preširnovi psal, nebot by odvčti nepodo- tykal. Druhy list Blenveisem uvefejnčny je z r. 1840. Z listft Preširnovych zaslanyuh Čelakovskemu, pokud mi povčdomo, nedocliovalo se vice dvou ještč zcela neuve- fejnbnycli, jichž dostalo se mi zvlaštni laskavosti p. Levce, bycli jicb užil k tomuto životopisu. Nčkolik včt z ničli v biografu Levcovč již vefejnosti je podano; pončvač pak listy ty vydany budou tiskem počatkem roku budouciho, nelze mi jicb celych tli podati, jakkoli rad bycb učinil tak, pročcž s obsahem jicb aspon obeznamim čtenafe. Dan je prvni včči v Lublani r. 1833. dne 29. dubna, druliy roku 1836. dne 22. srpna. Z poč&tk.u prvniho listu je vidno, že tento list prvnim vflbec Čelakovskčmu neni. Snad počali sobč Preširen a Oelakovsky' dopisovati pro stat Oelakov- skeho v časopise českeho museum uvefejnčne, o niž podSji bnde povčdčno. Spisovatelflm Historie literatur slovanskih oba tyto listy zvlaštč čini m poručeny, by si jicli obsahu povšimli. V prvnim listč, jejž našel slavnji rusky učenec, kyjevsky- f professor Kotljarevski v češkem museu a jeliož opis zaslal pfiteli v Lublani, touži Preširen na censuru, kterS, jak upir dušila rucli sebe menši, tim omlouvaje, proč jemu neposlal slibenebo čisla „Krajinske Včelky.“ Dale ho prosi za odvčt, nechtčlli by v Praze, pončvač pry poznava z narod¬ ni cb pisni čelakovskym vydanych, „dass die Prager censur gegen die hiesige sehr liberal ist“, ddt obstarati komu neb XVI. sam obstaral tisk narodnicli pisni slovinskych, ktere sebrali Vodnik a Smole, Preširen pak uckjstal k tisku. K historii ducliovni muiirny minulych desetileti, censury neblahe pa- mčti. budou tyto zpravy Preširnovy prispčvkem velmi ceunym Vidno vsak take z ničli, žc se Preširen rucliu narodniho sučasfnoval merou velmi velikou, jeho se nestranč ni naii nepoliližeje neditvčfivč, jak Pypin pravi. V liste druheni touži na nepotčšlivy stav literatur}' slovinske, oznamuje mu, že vydal uejvčei svoji basen „Kfest pri Savici,“ jeliož mu posyla nčkolik vytiskfl „eins .... dem Herrn Maha, die iibrigen zwei nacli Deinem gutdiinken an allfallige Kranizophilen". Prosi lio, by zpravy mu podal nčjake o rozkvčtu češke literatur}', sdeluje s ni m spolu, ž e netrpčlivč čekaji konce slovniku Jungmannova. Zminiv se o messianismu Kopitarovč piše dale že čila horlivost, jež jevi se u Čeclid vedle zprav pana professora Pressla (sic), p. Mahy, dr. Amerlinga“, nadčje jim dodavš, v budoucnost Slovan . Tčši se, že zprava v Allg. Zeitung, již hned po' čatkem neveri], se nepotvrzuje. Taže se, jak}!' zdar maji jeho spisy, co čini „Letterschmied'‘ Hanka, nevydalli posledni dobou žadneho spisu vččiho. Slibuje, že vyda po roče basnč sve (stalo se teprve za 12 let), nevyjdeli žadn& „Včelka.“ Prosi ho, by pozdrav oznaniil Presslovi, Machovi a jeho druhu na ceste(?) Jinakym spfisobem dosvčdčil Ješte Čelakovsky Pre- širnovi, že mu pfitelem je, volne preloživ a v časopise Oeskeho Museum na r. 1832. uvefejniv Preširnovy tri basnč XVII. pri čemž, o pravopise slovinskem toho času pojednavaje, preše pfatelstvi k basnikovi s upfimnosti vzacnou nyni u nas nfektere vady mu vytkl prosodicke, jichž sobč pozdeji basnik pilnč všimal. Pfeklady tčchto basni : Slovo od mla¬ dosti, Soldaška a znčlky „Tak kakor hrepeni oko čolnarja 11 pojaty jsou v Oelakovskeho spisy basnicke a uvefejnčny jsou ve vydani z r. 1847. na str. 362.—364.*) Ve Vidni povstala take Preširnova prvni basefl „Div- k&m“, kterou vydal r. 1827. v časopise „Illyrisches Blatt“ slovinsky a nemecky. Studuje ve Vidni seznamil se Preširem s potomnim slovutnym basnikem nčmeckym hrabetein Antoninem Auer- spergem, jenž se psal basnickym jmenem Anastasius Griin (* v Lublani r. 1806 -j- r. 1876.) Hledaje sobž vyživy pravnik Preširen dostal se nahodou do tehdejšiho ustavu Klinkow- stromova, kdež učitelem se stal Auerspergovem. Slovinskjr selsky synek vyučoval mladeho šlechtice dčjinam feckym a fimskym, krajan krajana, potomni basnik basnika potom- niho. V Slovinci vzbuzoval Slovinec lasku k domovini), čitaje s nim pečlivč ve spise Valvasorovč „Die Elire des Herzogtums Krainmladeho basnika roznčcoval mlady hišnik k pokusflm poetickym. Stavše se prately zflstali jimi do smrti Preširnovy, často sobS dopisnjice. Griin zove Pre- širna v listech svych, uverejnčnych v podotčene juž stati *■) Pokud mi povšdomo mimo tyto basnž jsou ještŽ pFeIoženy do češti_ ny Preširnovy basnž M Rosamunda u Doucbou v zašle Pichlovž „Čes. Včele* a w N&mofmk“ volnejšim rozmžrem v nove „Kolede " XVIII. Blehveisovč, „Verehrter Doktor ! Liebermvurdiger Ereund !“ často pri pracick svyck iiterarnich učitelovy pomoči neb rady se dožaduje. Když pak učitel jelio z ustavu Klinkovv- stromova, ve kterem roznitil v mladem lirabčti mimo lasku k vlasti take zajem pro ducka staroklassickeku a vyšši idealy, kleši po pracnem, trapnem a dlouliem boji o ckleb v chladny, pfedčasny krob, žak jelio včnoval mu basnickou, vroucnč pocitčnou vzpominku, ve ktere čteme : Er war mein lehrer einst! aus dumpfen hallen entfilkrt er micli zu Tiburs musenfeste, zum \vunderstrand, wo Maros helden wallen, zur laube, wo der Tejer trauben presste, zum cap Sigeums, dran die wogen prallen, wie waffentoseu, wie zu Priams feste. Auf dieses todten herz leg ich die hande gerne, die weltenseele quillt, vom mark zersplittert, in’s dichterherz zu ruhigem, klaren kerne, das licht, das rings verirrt in funken zittert, im dickterlierzen sammelt sick’s zum Sterne. Tato basen však v basnich Grunovyck, po smrti jeho vydanych, se již neobjevuje, proč, neni nesnadno lze se do- mysliti.*) #) Brzy vsak zapomnel nSmecky šlechtic, čim byl mu Prešinen a čim slovinskemu narodu, jehož narodni pisnč hrabčci žak Preširnfiv a „člen stare šlechty krajinske 44 vydal v nčmeckem prekladu v Lipšte r. 1850. s nadpisem „Volkslieder aus Krain“ a s pfedmluvou o krajinskem basnictvi narodnim, pfi Čemž opominul podotknputi, že jsou pfeloženy ze slovinčiny. Když pak v letech XIX. Konec brezna r. 1828. stal se Preširen doktorem prav a v červenci roku potomniho praktikantem pri komorni prokuratufe lublanske — bez platu. Rok 1829. je pro život basnikGv i jelio naroda velmi pamatnym ; onomu byl prvnim rokeni jelio dvacetiletjicli zapasfiv o lrmotnou existenci, spolu vsak počatkem v6či jelio literarni činnosti, tomuto počatkem nove jasnšjši a utčšenčjši doby. —• Narodni znovazrozeni naroda slovinskeho spfisobeno bylo, jak u naroda našeho, literaturou. Jak u nas oživi domači jazyk, zatlačen byv do chudycli cliyši malyni lilouč- kem vlastencfiv a jimi jsa pSstovan dospčl noveho rozkvštu, nove svčžesti, byt současna duchamorna censura dušila chladnym ,,non imprimatur“ prvni rozpuky v sadč domači literatury. V tyž čas, ve kterem Preširen se stal prakti¬ kantem bez platu, počali Čop, Kopitar, Smole, Metelko a j. lidu svemu psati slovinsky. By se pomolilo zanedbanemu basnictvi umčlemu, založili Čop, Kastelec a dr. Zupan roku 1830. „Krajinskou Yčelku“, v jejiž prvnim ročniku lined Preširen bftsnč svoje uvefejiioval, jakož vfibec zfistal jeji pilnym pfispčvatelem až do zaniku jeji, liorlivym podporo- vatelem i tehdy, když lilupstvi s jednč strany, narodni za- šedesatych ve snSmu krajinskem, jehož poslancem Auersperg take byl, jednalo se o tom, mohouli se dožadovati Slovinci pravem vyučovčiciho jazyka sveho ve skolach obecnich, tu žak Preširnuv tornu nejvice zbrafioval a ukazuje na sedm čltanek s!ovinskych pravil; To je jej ch cela literatura, pod pazim jsem ji sem donesl. Na sveho učitele a jeho basnč si vdččny Griin již nevzpomnčl. Nebylo- liž to šlechetne si počinani šlechtickeho poslance ! Punica fides ! XX. rytos£ s drulie strany mofiiy nebohou Včelku nevinnou muky, nyni skoro neuv6fitelnymi. Mfelt novy list mnoho protiv- nikti, lilavnč pro milostne znfelky Preširnovy, jež vylilašo- vany byly zaslepenci telidejšimi basnemi nemravnymi: cen- sofi a kneztvo špatnš porozumevše povinnostem svym do- mnivali se, že piospčji mravnosti obecni, nedovolili vydati b&sni, ktere po jicli rozumu molili pry znemravniti čtenar- stvo ! DavaliC obhajcove ti spalovati na prospech jeji basnč Schillerovy a hrozili tčmito dragonadami take pisnim Pre- širnovym a jinym, ba jeden z censorfi spva vedli vym lin 6vem se rozpaliv napsal, patrnč již v rozumovein poblouzeni, že by bylo nntno dati spaliti take četbu basni ! Mezi t?mi, kdož proslavili se nevelikou l&skou ke Včelce, byl take Barto- lomčj Kopitar, jeinuž tehdy svšrovana byla censura do VidnS, pončvač lublansky censor Čop lecos propouštšl, co tunini m a proti vnikiim narodnim nebylo po chuti. Ye dvou basnich, jedne nčmecke a jedne slovinske „zrezal“, abych mluvil po Hattalovsku, Preširen krajana sveho. V nčmecke znčlce zve jej zlosynem, kterjr zavorou (censurou) vfezni krasku, krajinskou literatura, jako pry trpaslici šeredni za- viravali pfivabne panny do nedostupnycli 1)radii. Jeste pernšjši je znčlka siovinska, jejiž poučeni mravni je : Ševce ne vyš kopyta“, pri čemž uživa Preširen velmi vhodnč liry ve slovich Kopitar a kopitar - švec. Apelles - tak čteme, ve znčlce te — pravdu miluje vice než chvalu vystavil obraz na odiv a jsa skryt, co lide razumni a nerazumni o nčm pravi slyši. Oestou došel k obrazu take švec a prohlednuv XXI. ihned obliv podotkl, že na ni je malo femeni. Co švec vytkl, Apelles opravil pozdčji. Švec jda drulieho dne touž cestou nesel mimo, vida že mu jest obuv již vhod, nybrž jal se posuzovati lytka. Malič zapudil jej pravfi: Jen obuv at posuzuje Kopitar! TSinato dv&ma b4snema je s dostatek doličeno, v jake nevuli žili k sobž basnik Preširen a censor Kopitar a či vinou. Cileho tolioto rucliu literarniho sučastnil se Preširen vsemi silami svymi zastrašiti se nedada ni zlobou nepfatel četnych, osudu svelio, ni nezdarem svym v bojich o vyživu, ni nezdarem noveho listu ; setrval v činnosti sve literarni do poslednich okamžikfl svych. K. 1836. vydal o sobS včči baseii svoji „Kfest pri Savici 11 , jejiž latka vzata je z po- lianskyxh dob naroda slovinskeho. Clitčjice stopovati však dalši literarni činnosf basnikovu prve pohlednčmež, co se zatim udalo mu v životč. Pobyv pčes dvb leta zdarma ve statni službš, maje pfedstavenym svym šlechtice Scheuchenstuela, otce soka svelio ve škole i v lasce, Preširen, když preše vši primluvu Scheuclienstuelovu podpory statni se mn nedostalo, služby stž,tni se vzdav koncem roku 1831., lmed počatkem r. 1832. zkoušky advok&tni odbyv, koncipientem se stal u šlechetneho doktora Ohrobata v Lublani, otce slovinske Krasnohorske, Luisy Pesjakovy, v jeliož kancelafi pobyl celych tfinacte rokti. V teto dobš povstaly jeho nejčetnčjši a nejlepši basni!, pisnS a zn61ky milostne. Jestit i pri jinych basnicicli zjevem liodnym pozoru, že duševni jejich činnosf byva nejčilejši XXII. když materialni jicli život je neprizniv, že mysl hišnikova, znikajic posmušlive pritomnosti, pot6chy naleza v idealni možnosti, že jsouc znepokojovana skutečnosti, nadeji nespl- hujici, ukoje vjdiledava i nachaziva nškdy v živote smyšlenem bujnou fantasii vytvofenem a vyzdobenem, jenž mizi jako, pestroleskla bublina nejmenšim narazem spftsobenym neustale se vlnicim proudem života realniho. Preširen ukoje takoveho liledal ale nenašel. Ocitl se brzy ve dvojim boji, bojoval o clileb a lasku, bojoval dlouho a tčžce — nedostalo se mu žadneho. Leč jako neslavivaji se pouze ti vojinove, ktefi liradby slezli vitSznš, nybrž i druliove jejicli, již klesli statne razice jim cestu bojem, tak i Preširen neproslavil se viteztviin ovšera pak bojem ; dueli jelio vytvofil v teže dobe, ve ktere zapasil marne treba vždy znova o samostatnosf, basnicke plodv, jakychž po ten čas narodu jelio nikdo nezapžl. Preširen je pčvcem neukojene a neukojne touby, budiž si to toulia, by sam dosahl spokojenosti a lasky u divky milovane jim a svelio chleba, budiž si to tužba, by vlasf dočinila se veči blaže¬ nosti, všude jevi se nam Preširen v rozporu mezi svčtem skutečnym a svčtem, jak by si ho s;im pral ; Preširen ,je pčvcem nesliody mezi životem a idealem. Nemožno mi tu souhlasiti s nfikteryini historiky slo- vinskymi, kteri pravi, že divka milovana Preširnem milo- vana nebyla, že laska jelio je smyšlena, jim nikdy nepoci- tSna, nybrž že jest osobni zastupkyni života realniho, ne- možno mi souhlasiti, proto, pončvač si nižadnym spftsobem XXIII. nemolrn mysliti, že by kdo molil o lasce piti spiisobem Preširnovjrm, lasky sam necitš, ponevač ona vroucnost, roz- touženost a tesklivosf v milostnych basnicli jelio nemflže byti strojena ni ličena, ponevač, abycli povčdšl stručneji, pfirozenost jeho citflv a spftsob, kterym je projevuje, jsou zcela nenuceny postradajice zeela znakft pretvai'ky neb smy- šlenky. Nemožno tudiž o Preširnovi fici, eo povčdčno kdys o nemeckem basniku, jimž počina se nova doba v literature ; „er schrieb gefiihle nieder, von denen sein lierz niclits wusste.“ Stopujice boj o lasku sezname, že basnik sklaman jsa v lasce sve teprve vši lasky se slika ku včcem veleb- nSjšim, idealnčjšim, by lasku svoji včnoval penSzflm a na¬ poji, že teprve tehdy, když boj o lasku se mu nezdafil, urputnčji počina boj o chleb. Preširen pry' již na gymnasiu studuje v Lublani zamiloval si žačku svoji Julii Primicovu, dceru bohateho obcliodnika, což ovseni neni naprosto nemožno, basnik vsak sam čas a misto, kdy a kde poznal a zamiloval si sličnou rusovlasou Julii, určitš projevuje ve znčlce, jež počina se slovy: Let osmnactset od tčcb prošlo časfi . . ., ktera jest oblasem Petrarkovy znelky „Era ’1 giorno“ (I. 3.,) čemuž pfisvSdči laskavy čtenar srovnaje s ni olilas Oelakovskelio teže zn61ky z r. 1820. vytištčny ve spisech basnickjrch na str. 232. Julie Marie Primicova byla šestnacti lety Preširna mladši. Ztrativši v nejutlejšim mladi otce a brzy potom jedinelio bratra byla Julie jednou z nejboiiačich divek lub- XXIV. lanskycb. Postavy jsouc male, nšžne, rostu stepilebo mčla vlas svčtlorusy a oči krasne modre, ktere však n6kdy take hnfivivfi pobližely. Obličej jeji byl lepotvarny, plet' neoby- čejnb jemna. Leč i duchem obdarila ,i ^priroda bojne. Ne- milujic valile žen radčji bavila se s muži vzdčlanymi, jichž ovšem k bobate rodinč mnobo dochazelo ; ve společnosti byla vesela, pčla, smala se a byla čila jako srna, doma však neb jsouc mezi ženskymi byla mlčelivou, malomluvnou. Pismo mfila nad obyčej u ženskycb jasne, male, zdobne a pfec určite. Slovinsky v rodinč mnoho nemluvilo se, vyjma s kucbafkou — tout comme chez nous mutatis mutandis. Mati Juliina, žena svym bobactvim lirda, pfi tom, jak se rikš,, prakticka, vyvolila dcefi jedva sedmnaetilete ženicha, Antonina šlecb- tice Scbeucbenstuela, syna pfedstavenelio Preširnova, jemuž proto kynula krasna budoucnost’. Poku 1840., sedm let teprve tedy po zasnubu, jsouc již tfiadvaciletou, Julie se provdala. Ztrativši, jako blondynky vfibec, v manželstvi val ne svoji krasy, zacbovala si chot Sclieuchenstuelova jasnou mysl z let divčicb a slula vfibec pani duchaplnou. Tot byla milenka Preširnova, již iniloval idealni laskou nesplnfinou a nesplnitelnou, vroucnosti prvni lasky. Což pta se srdce, čim je milenka : lfiska nežna rozdilu, nežna mezi. Julii Marii Primicovfi, provdane šlecbtičnS Sclieuchenstuelove, bobate dčdičce, divce bobate ducbem i tolem. basnik Preširen, prostych venkovanfi syn, včnuje vše, co ma — sve srdce a svfij zpfiv. Ji na počest pfeje basnik nejumčlejši sve zpšvy : ..znftlkovy v6nec,“ zaležejici z 15 xxv. znelek ; počatečni pismena 14 znšlek fadou jsouce etena čini jmeno PRIMICOVI JULII; posledni verš znelkv pfed- ch&zejici je spolu prvnim veršem znčlky nasledujici; pat- naetš, znčlka, nadepsana „Magistrale“, neni ničim leč sou- hrnem prvnich (posledni ck) f&dek čtrndcti znčlek uplnč beze zmčny pod sebou napsanych tim spfisobem, že zač&tečni pismena veršfl s hora jsouce etena čini zase jmeno : Primi- covi Julii. Zachovati všechny tyto zvlaštnosti, by „magi- strale“ spolu se četlo kybce a hladce, neni včei snadnou. V tomto svazku pod&ny jsou ze znčlkovelio včnce prvni tri znelky. Nesplnitelnš, ldska ke slične a boliate Julii stava se basnikovi pramenem kastalskym, ze kterelio duch jelio čerpa nadšeni. Ji opčvati, jest likolem jelio, (v. znčlku X), vedle ni nevidi jinycli d&v (zn. II), jeji sond a jeji ekvala roz- hoduji, ji clice se zavdččiti svymi zpčvy. (v. baseii „Strunam- a gazel I). Pisen moje, vola v ostatnich gazelkek svyck, nkdobou jen je pro tve jmeno ; sladkji jeji hlas zanese je ku slovanskym brati'Um na vyckod i zapad; slava tvelio jmena bude se čisti, na nš,dobč jsoue napsana zlatymi pismeny, pri všeck narodecli ; jas plati bude ze jmena toho ještS tehdy, když oba budeme za lirodem Charonovym ; zapome- nouti tvoje jmeno škodou bylo by včei, nežli zapomenouti jmena: Deliino, Korynnino, Kynthiino, Laurino. — Vše vi, že ji miluju : noc, jež slyši m6 trpce vzdycliajicilio ; jasne jitro, poledne i šero večerni ; stčny obydli melio, ticliž. samota, cele mčsto, vi to rflže rostouci pri cestč, XXVI. kudy chodiva, ptače nad touto cestou poletavajici, vlhk/ prah jeji domu, každjr kamen v jeho pobliži, stežka k nčmu vedouci, — vše, vše to vi, jen ona neveri, že miluje ji. Ale z krasnych, jasnčmodrycli oči Juliinjich milujicimu b&sniku nezasvitl žddny poliled laskavy\ Marnč pčje svoji „Prosbu“, Jnlie bvla bila jako snih, ale take tak chladna. Zpevy jeho neobmekčily ji srdce, neodvčtila pfivci, jenž miluje ji nikdy s ni nemluvil ani, žadn/in laskavem po- hledem, ani pokynem ruky, když pod oknem stoje v pozdni noči čekal odvčti jeji, (gazel I, Pod oknem, znčl. IX), boje se, že nesne se tolio, staneli se choti jineho muže. A muž jiny ji zval svoji; jeho hrud’ toho dlouho nesnesla po tom. Jestit laska Preširnova take zvldštni zcela, nehledic ani k rozdilu stavftv a jmčni : laska Preširnova jest ona laska, o ktere pravi Goethe, že jedinč je pravou^ ta totiž, jež se ncmčni, byt se ji vše dalo, neb vše odepfelo. Preširnovi se vše odepfelo, ale laska jeho zastala stejna ; včnoval cele sve srdce, žadal však za nč jen jedineho po- liledu, ni toho se mu nedostalo. Miloval Julii Primicovu do poslednich okamžikfl, by£ i jina žena jeho ditek < matkou se stala. Nemflže sobč lasky k milce svoji prvni ze srdce vyrvati, nemhže zapomenouti na ni. (Rozkazy.) Prclia v samotu, boje se, by ji nerozezlil, jako dfiv a preče pudi jej opčt touha, by ji potaji stihal jsa ji neviden. Je to laska passivni, jen svemu citu se podavajici, odvčti sice hledajici, leč neustavajici, nenašlali ji. U Preširna nesplnila se pravda často se splnujici, že laska nenašedši odvčti, nični se v ne- XXVII. navist; sfikaje se sveho štesti, k nebesflm se modli, by do- pfala blaženosti divce, kterou miluje byt ženou byla štast- nčjšiho soka. (Zn. XI). Preširen dojista brzo poznal, že laska jeho je bezna- dčjna, včda, že mati Juliina preje sobfe zetč zcela jinelio než basniciho platu vsak nemajiciho doktora. Tim to by)o take, že basiiik divky znikal, kde jen molil. Neni tudiž divu, že se o n&m v rodinš nikdy nemluvilo mimo jedenkrate. Stalo se to takto. Divka s Primicovjhni spribuznčna, spolu nejmilejši družka Juliina, byla již dva roky zasnoubena muži, ktery ji pojednou opustil. Uslyšev o tom Preširen napsal basen ,,Opuštžnš,“, již odevzdal obchodnimu spravci Primicov^ch, ktery ji jednou večer prinesi a pfečetl matce i dceri. Mlčky ji obč vysleclmuvše, když dokončil, ani ne- klesly. Bvlot občma dojista vidomo, že basen ta je poslanim Julii. Preširen dovčdžv se, jak basen jelio pflsobila, napsal na rozloučenou jaksi Julii basen „Ztracena vira.“ Idealu basnikovu mizi gloriola prve koleni jasnelio čela jeji planuvši; basnik sklamav se v nadčji, že kdys bude Julii inilovan, sklamal se take, doinnivaje se, že Julie, ne- moliouc mu lasky laskou spl4ceti, aspoii bude ctiti basnika ; leč duchaplna divka byla bez citu. Vypravuje se, že treba byla sice velmi mamiva, nikterak toho rš.da nevidšla, že Preširen opčva ji a jeji krasu, nybrž velmi na basnika pro jelio basne se horšila. Toto druhe sklamani nepdsobilo na basnika dojista valne pfiznivS, vidčlf, že srdce i zpčvy vč- noval divce, kterš, jich nebyla hodna, nedosti toho, ktera XXVIII. jim nerozumčla, jimi povrhujic a je snižujic. Nic trpčiho v&domi takoveho. Pomyslimeli pak sobš, že laska byla ba- suikovi, stihanemu sterymi strastmi a svizely, jedinou potS- ehou, pomyslime sobč take, jak pdsobilo naii sklamani se prvni. Jakž teprve pftsobilo naii včdomi, že nenaleznuv lasky nenašel nyni ni ucty! Kdo cele srdce dal, chce cele. Pre- širen byl by lasky Juliiny neziskav snad v srdci svem pro ni tuto lasku zaclioval si čistu, nyni nemoha ji v sobS stlumiti miloval divku liodnu jeho nen&visti. Srdce jeho zkormouceno bylo dvoji beznadšjnosti ; pozbyl nadčje v lasku Juliinu, pozbyl a pozbyval vždy vice nadčji v lepši budoucnost hmotnou. Oekal, že na cesty životni zariti mu bude dvoji proud svetelny : blaženost lasky a štesti bezpeč- nebo postaveni, leč ani z onolio ani z tohoto proudu nevnikl na truitou drahu jeho života ni jediny zasvit. Vidčl tem- notu pred sebou, temnotu za sebou, zbyvala mu jen nadčje, jej už častokrate sklamavši, že snad preče mrakoty budouc- nosf jeho posmušujici se rozprchnou neb osvčtli zjasneny jsouce štčstim treba pozdnim. Leč s basnikem udala se zatim velika zmčna. Pferušiv pUsmo, ktere pojilo jej k mi¬ nulosti, chce se včnovati zcela budoucnosti. Stara pravda, že nejvice pessimistu je lidi sklamanych, osvčdčila se pri Pre- širnovi take : jemu je minulost fantomem vzdušnjhn, idealem, ktery n&s tim vice znika, čim vice jej stihame — nesti- liejme ho tedy, jeli nedostižitelnym, a chopme se v budouc¬ nosti nččeho dosažitelneho, pfestahme byt idealisty, bud’mež realisty, materialisty a v nadejich pessimisty. Kdo na dvou XXIX. cestach honi, ničeho se nedohoni: Preširen podobal se lovci takovemu. Pojednou seznal, že nčeeko lze dojiti cestou jen jednou — cestou kapitalismu. (Zn. IV) Preširen vsak, když takto seznal, byl se již pfiliš douho, brzy na te neb one neb na obou jsa činnym, obmeškal bez uspSchu ; když s? stal človčkem vice ,,praktickym,“ bylo již pozdč. Leč poliled- nčmež, jak basnik jednu cestu zanechav ubiral se druhou dale. Preširen u dra. Olirobata z dobre vflie celych tfi- n&cte let nepobvl ; každebo roku doufal, že bude moči zvati se svym panern a každebo roku se sklainal. Již mu bylo ples čtyficet let. Otyfikrate, když uprazdnilo se vždy n&kolik mist advokatskych, prosil vlady, by mu jedno dala, vždy marnS. Byloli mu v Lublani štfesti pfiznivo, v Oelovci jebo volby neschvalili, když pak i tam vše štastnč se pofi- dilo a nadšje, že konščnfi snad preče již neprosil marnš, nabyvala jistoty, tu prosbu jeho zamitli — ve Vidni. Tam byl Preširen zapsA,n v listine „Freigeistfl.“ Preširen byl povaha bezuhonna, poctivec, dle svčdectvi Scheuchenstuelova i jinych pravnik vyt,ečny, pfi jeho jmeiift však lpžl osudny pfivšsek onen, a kdo m 61 ten, byt hlavu mšl sebe učenbjši, srdce sebe šleclietnejši, byl ztracen. A Preširen byl ztracen, pro život i poesii. Hled’, pravival častokrate k jednomu priteli, již mi hlava šedivi, ale ještš nejsem advokatem a — nikdy jim nebudu. Sklamav se ve všech svycli nadšjich, basnik ne- doufd již. Minulosti se sfikaje, že novy život počne, sobč XXX. uminuje. Louči se s Julii, louči se s laskou svoji, svoji mladosti, se svym celym dosavadnim životem. Z tčcli časfiv asi pocliodi jelio Glossa, k niž napsal toto motto : Bloud je, kdo se zpevein tyra, Krajinec mu lilupcfi spila, osud stš,ly klam mu syla, bez penSz on žije, zmira. Jaka tu zmžna v touhack basnikovych! Nic o lasce nyni. Boj o l&sku nezdafil se, budiž bojovano nyni o penize. Vino a penize misto lš,sky. A penčz nyni Preširen potfe- boval. Julie Primieova stavši se šleebtičnou Scbeuclien- stuelovou byla pro Preširna ztraeenou. To bylo roku 1840. Po dvou letech zamiloval si prostou, sličnou divku, jež take jej milujic oblažila jej štčstim, po nčmž toužival v tesknjrch nocecli ve sve komflrce. Bylo vsak již pozdč. Zažil sice basnik nfikolik let blalia, ktere zvžeilo se ještč, když jej obdarila milovana divka dvema dčtina, blaho to vsak nepotrvalo dloulio. Černe chmury s obzoru života basnikova nezmizely do jelio smrti, a laska milenčina nezaplašila utrap osudu neprizniveho, jež Preširna nyni vice tisnily, než prve. Vic a vic se mu počal pomrakat obzor jelio života : divka, již miloval, byla ženou muze bohačiho, štastnčjšiho ; byl otcem dvou ditek, jicliž matky nemohl nazyvati man- želkou ; z pfatel jebo nčktefi již na večnost jej pfedešli. Boku 1835., jak již bylo vzpomenuto, „žirovnicky študent 11 , Preširnfiv soudruli nejmilejši, Matžj Cop utonul v SavS. Jemu vžnoval basnik mimo n&meckou elegii sepsanou v XXXI. tercinach take slovinskou bhseii v rozmčru dysticha elegic- kelio, nadepsanou „Y upominku Matčji Čopovi." Konec roku 1846. zemfel mu posledni pfitel a jediny, jenž mu doko- nale porozumčl, Andreas Smole, piln^ sbčratel narodnich pisni slovinskych. Take jemu v&noval basnik upominku ; mimo to pamčtliv byl pfitele v cizinfi marnfi klidu hleda- jicilio, skladaje pisefi svoji „Namofnik“, jež je spolu svede- ctvim, že nesplnitelnou lasku basnik opčval nejen svoji, nybrž i cizi, hlavnč ve svych baladach a romancich. Se všecli stran jsa stisnšn vola basnik smrt. (Zn. XIII.) Leč ještž jednou zasvitl paprsek štčsti do života basnikova, leč na kratko jen. R. 1846. bylo ze 16 mist uprazdnšnych udčleno jedno v Kraui Preširnovi, kamž se v srpnu toho roku odebral, necliav ditky sve i matku jick v Lublani. Pobyv tu rok vydal o novem roče pamatneho roku 1846. svoje sebrane basnč; ze 1200 vytiskfi prodalo se — 350 ! Bohatji tehdy Smole pomoč svoji kdysi mu nabizel, ale Preširen ji nepfijal. Tehdy lublanšti pfktele jeho, v jick čele vfldce slovinskeho nkroda dr. Bleivveiss, sebrali 100 zl., jež odevzdali nakladateli Preširnov/ch basni, knihtiškafi Blaznikovi, by je basnikovi dal, fka, že stržil je za jelio — bksnš. V patem dile »Krajinske Yčelky“, na r. 1848. vy- danem, byly ještč posledni b4snč Preširnovy, za jeho života vydane, jež prve hud censura zapovčdčla, neb jež nebyly uvefejn8ny, pončvač se čop bal, že by jich nedovolila. Bourlivy rok čtyfickty osmy minul. Zdalo se, že XXXII. narodum rakouskym vhbec a slovanskem zvlašte po dlonhych dobach temnoiy nadejdou dnove jasnejši, leč zdalo se jen. Sotva že reč slovinska, hl&s&ua jsouc tisicerymii usty, sla¬ vila znovuzrozeni sve, nastala doba zufive reakce. Šfasten Preširen, že se ji nedočkal! Y srpnu r. 1848. prišel poslednč z idyllicky krasne Kranč navštivit ditek svych a matky jich do Lublanč. Bylo Ize videti, že se k bolflm duševnim pfidružuji telesni; byl ceie promčnčn, že ho skorem ani nepoznali. Když mu mati plačic vyčitala, že jich malokdy dochazi navštivit. odvetil ji: Stiš se, ty’s štastnfijši mne. Ty maš dvš mile ditky — ja ničeho ! Ode Yšech Svatych nevyšel již z jizby ; trpfslt ne¬ moči Chocholouškovou, vodnatelnosti. Jestit zajimavo, že oba ti mužove, vrchovatou mftrou zakusivše bidy a psoty, skonali nemoči lidi, jež Herodot zove hoj pacheis. Ale pfes to zachoval si basnik mysl svčži do vanoc. Po tčcli bylo hftre. Y dobč te byl mu zpovednikem a tešitelem muž po- živajici v literarnich dčjinach slovinskych slavy Herostra- tovy, zda pravem či kfivdou, Slovincum ziistaveno budiž, by bedlivčji, možnoli, než posud vyhledavali, muž, jehož pamatka neštastnš poji se k pamatce basnikovč a jehož jmeno, vyslovili se, provazeno byv& kletbou nejurputnčjši, muž ten byl dekan kransky Dagarin. Kdyby snad i nebyl spachal Dagarin, co se mu vyčita, již proto, že slo vinske knčztvo prohlašovalo bksne Preširnovy nemravnymi, jim takto do svčta zbraiiujic širšiho phsobeni, pri čemž ovšem XXXIII. soudem se fidilo zaslepene tehdy censury, již proto včfilo se podezfeni, že Dagariu skutečnš sp&chal, z čeho byl a je vinen. Sv6dky dflv6ry kodnymi bylo totiž doličeno, že Preširnhv zpovčdnik poručil pred samou smrti basnikovou sestre jeho Kate f inč, bratra do posledni eh vile bedlivč oše- tfujici, by yeškery rukopisy bratrovy spilila, což ona tež ueinila. Chtčjice vinu dSkanovu zmenšiti nčktefi pravi, že to byly rukopisy basni a knih proti vire čelicich ; jini zase, že ve spalenych rukopisech bylo tež epos jedno slo- vinske, pflvodni trucklohra mimo nčktere preklady, dosvčd- fiuji z ustnich i pisemnieh o tom zminek Preširnovych. Budiž si jak budiž tomu, jmenu Dagarin ctitele Preširnovi klnou snad nepr&vem ; ale podezfeni je tu velikym, vččim ještč proto, že telidy ducliovenstvo take jinde po Slovinsku palilo kniliy zcela neškodne. 6. unora tri meštany k sobe povolav učinil basni k zavet, kterou zfistavil nabytek sestre, jinčni ostatni deefi Arnoštce a synu Prantiškovi. Dne druheho bylo mu ještč hdfe, hlasitč prosil boka, by jej vysvobodil z tokoto slza- veho udoli. 8. unora o 8. hodine ranni vzdeckl: Zdviknčte m6, zalkuu se ! — Rudy zasvit jitrni ožaril bledou tvif umirajiciho basnika. Tatof byla posledni slova jeho; vypo- včdčv je tiše skonal. Již o devate hodinč dopoledni oznamoval umir&ček se všech ckrimil hlavnimu mčstu smutnou zvčsl, že boj o lasku a ehleb je dobojovan, že v boji tom kleši muž, kte- rym slovinska zemS ztratila nejvččiko sveho basnika. 3 a XXXIV. Touže dobou sedi v prostš jizbč pfedmčstskeko ne- patrneho domu žena jest S mlada i slična pracujic. Vedle ni hrajou si dčvčatko asi šestilete a hošik mladši vesele a a bezstarostnfi. Tu rozevrou se milile dvefe a jimi vejde posel z Kranč list jim donašejici, kterym oznamuje jim P. Dagarin, že jejich oteč a živitel umrel na smrtelnem loži ditky svymi uznav. Den umrtni byl basniku stihanemu po cely život den spasy. Dojista tušil, že brzy nadejde mu, když prVele jeho Čop a Smole na vččnost se odebrali a když zapčl znčlku : Memento mori. Preširnfiv umrtni list byl druhy slovinsky vydany ; prvni, Preširnem sepsanjr, byl pred osmi lety, když umfel Smole. Polireb Preširnflv byl velmi slavnym, dosvčdčuje jak byl milov&n a ctčn. Z cele zemč sešli se vlastenci a ctitele basnikovi do Kranč v sobotu, dne 10. unora. V osmou kodirni ranni prenesli rakev do velikeho chr&mu, v nčmž dekan Dagarin sloužil velikou mši s assistenci sedmi kneži. Pakev nesli basnikovi p ra tele a narodni gardiste. S rak ve val — „sturmhut.“ Po obou stranach rakve odeni jsouce ve s vrij stejnokroj ubirali se studujici lublanske legie akademicke, ktefi take po dvou byli čestnou straži pri mrtvole basnikovč. Když pohfebni prflvod vyšel z cimi mu na namCsti, bylo tu lidu, že nebylo lze ho prehlednouti. Za rakvi kr&čela cela kranskš, narodni straž s hudbou, jež nebožtiku prok&zala vojenskou poetu. XXXV. V chladne Kino posvčcene zemč hfbitova kranskeho spustili rakev pokrytou kvitim. Pčt rokfl pfed tim matka Preširnova mimo domov umirajic, když pravili ji, že dopišou b&snikovi, by k ni pfed jeji smrti došel ještč, jim branila, pravic: .Deti moje touže cestou pfijdou, a on snad prvni. Prorockš. slova Slo- vinky, jež porodila narodu slovinskemu syna nejvelebenšj- šilio, zaliy splnila se. Na hfbitovč kranskem, v rozkošne domovinč, jejiž puvaby vyličil nam ve „Kftu nad Savici “ odpočiva nejvčči b&snik slovinsky, milaček naroda, jemuž pčl. — Od polirbu Preširnova minula tri leta. Na rovč jeho vztyčen čtyrhrannji pamatnik, sloup ve sloliu byzantickem, zdčlanjr z domhciho červeneho mramoru a postaven^ pi'š,tely basnikovymi, lilavnč pfičin&nim dra. Bleiweisa. 3. července 1852. slavnostne byl odbalen. Y pfedu skvi se pod zlatyiu varytem slova : DR. FRANCE PREŠERIN, narozen ve Vrb& 3. prosince 1800., zemfel v Krani 8. unora 1849. Pon&kud niže lze čisti: Jedna pfec touha se splnila tobč v rodnou že tčlo tve pohfbili prst. Jsou to slova z basnS „V upominkn Andreaši Smole- tovi.“ Na etranč protčjši pak čtou se v zlatem ranici tato slova : V pisnich nesmrtelnemu postavili ctitelč jeho 1852. XXXVI. Dv6 desetileti minula. Byl den 15. z&fi 1872. Naro¬ da slovinskelio tisicove shromaždili se v rodne visce Prešir- nove, klidne druhdy Vrbč, by tu svšdky byli narodniho vd6- ku: odlialena byla toho dne na rodnem domku basnikovč pamčtni deska z domaciho mramoru, zasazena peči sloVin- skelio literarnilio spolku. Podobizny Preširnovy nemarne, podobizny v časopisecli po pamčti jsou kresleny. Postavy byl bžtsnik nevelike , lice jelio bylo podloulilyin, usta mala, oči drobny. Vlasy nosil obyčejnč dlouhy, odSv temnji. V obličeji jelio zračilo se bo- hate nadani. Společnikem byl oblibenym, ačkoli neinluvival mnoho. — Preširnovo tčlo tfi desetileti již odpočiva pod cliladn^m n&lirobkem, ale duch jeho nezahynul. Žije v jelio zpSvecli. Svoji dobou byv nepochopen a neuznan, ba ji stihan a št vari do umoru, je nyni Preširen prvni duchovni velikan slovin- skelio naroda, je jelio pycliou a potčchou. PisnS jelio pfešly v usta lidu. Preširen je znš,m vsem a všude. Vččina jeho pisni v hudbu byla uvedena. Preširen stal se, čim vždy byli velci pšvci, pčvcem narodnim v nejkrasnčjšim smyslu slova. Preširen stvofil basnickou mluvu slovinskou. On prv¬ ni pčl slovinsky ve spravnych šestimčrech, znčlk&ch, gaze- lach, stancich, tercinach, glossach a rozmSreek jinycli. Od basnicke mluvy Vodnika, jenž neuchylil se valnS od spflso- bu poesie narodni, k b&snicke mluvš Preširnovč, jaky- to netušenji pokrok ! Pri tom všude si Preširen pfirozenč po- XXXVII. činal a štastnš, fidS se citem svyra a nedada militi se tSmi, kdož urdovati mu cliteli sami, jak by mu bylo p6ti. Proto take basnim jeko dostalo se rozšifeni, jakeho nedostava se zhusta basnim um61ym. Novšjši dobou zn&mosi jicli šifi se četnymi pfeklady, k termini širi se take zn&mosf o život6 basnickem a jelio pfisobeni. Temuž učelu by vy- hovSlo toto vypsani basnikova života vedle pfekladu jeho basni, jež vice než čikoli basne potrebuj! zjasuujicilio po- zadi životopisneho, vroucnS sobS preji. Na konec upfimne činim diky p. prof. Levcovi v Lublani za laskavou podpo¬ ra, ktere dostalo se mi jim spisujicimu životopis bUsnikfiv.*) -.-- *) Ku stati teto byly mi tyto spisy a članky pomfickami : »Odlični pesnicki in pisatelji slovenski. II. Dr. Franc Preširen," Prof. Fr. Levec ve »Zvonu", leto V. list 3.—6, „Pesmi Franceta Preširna, s pesnikovo podobo z ujczovim životopisom in estetično — kritičnim uvodom" Izdala Jož. Jurčič in Jož. Stritar, v Ljubljani 1866. »Literarna zapuščina doktorja Franceta Prešerna “ Poroča dr. Jan Bleiweis v letopisu matice slovenske za leto 1875. s. 153.— 180 . »PreŠirenklange", von Ed. Samhaber Laibach 1880, »Jezičnik", C. dr. France Prešern, spisal J. Marn, XVIII leto, v Ljubljani 1880 , T. Zupan, »Iz Preširno" vega življenja," I a II v »Ljubljanskem Zvonu", I str. 13. a 271. »PreŠiren v Nemcih" od Fr. Levce tamtež na str. 55. »Zgodovina slovenskega slovstva" spisal Julij plem. Kleinmayr, v Celovcu 1881, Pišu jmeno basnikovo spflsobem nyni neobvyklejšxm »Preširen" misto »Prešerin", »Prešern", »Prešern", a »PreŠirn“ (Šafažik, Gesch, d. siidslav. Lit. I 44. a Pypin-Spasovič-Kotik, Hist. lit. slov. I 241. pišou »Prešern".) Spor, kter£ spfisob je pravym, podoba se sporu v teže pričinč kdysi povstalemu pro jmeno Shakespearovo. Malichern# tento boj pi- smenkovy neni ještč skončen. / z pisni. Ja dlouho doufal a se bal, pak nadžji jsem vyhost dal, ted riešfčstim jsa rozechvet, i zas strach i nadSj’ volam zpčt. T STRUNAM. truny ! nechat’ žalem lkaji milo vami pisne me ; trpky bol. jejž srdce taji, zjevte divce milene: Jak se smutkem ldava kloni, -) - lesk jak oka umdleva, °l jak se slzy z nSho roni, t ktere laska proleva; kterak po ni tesknou touliou srdce nyjic snaši žal, blalia jak jsem dobu dlouhou radosti ni nepoznal. Jak ji stiham stale vice jeji každem pri kroku, kvetouci jak jeji lice chovam v srdci liluboku ; I 2 kterak na jeji jen clivalu pfištč vaš by znival hlas, nestišfli ted’ mvcli žalu, zmlkne na večnj pak čas. Touhu to, jež srdce lmčte, strunv, lkejte vroucnčji, mužeteli, obmčkčete neuprosne srdce ji. 3 DIVKAM. Padavala s nebes mana Israelcum na jicli pouti, zmizela však. když ji z rana zapomneli sehrnouti. Jak se krasne rosa trpyti, pokud trva chladno ranni, vroucnSji jak slunce sviti, již ji teplern pozaliani. Krasne kvete ruže mila, ale jenom letni dobon, leto bour a blesk v syla, kvety spadnou jejicli zlobon. Kfiže, rosa a pak mana, to je, d6vy, mladi vaše! pozor jen, by zanedbana neprchla vam leta plaše 4 Z hochu vybiraš si mn oho krasou svou jsouc hrdosmela hled’ jen, abys pozde toho neželela osamela! —- * 5 POD OKNEM. S nebes banč luna plane, pozdnl čas zvon vžsti již bol v me duši spanek ruši, a me srdce muči tiž. Nelitostna, pfemilostna divko, tvou to vinou jen! Ty me raniš, ty mi braniš doma spati klidny sen. Obraz mily v každe chvili tvuj zrim v žive podobS ; srdce moje nepokoje plno teskni po tobč. Hvčzdy s nebe zri jen tebe, (j oknem se mi aspoii zjev, rci, me dite, jimali tž laska ke mne nebo lmev. Dvihem ruk v stiš me muky, slova jsouli desna ti! — Zvon zni zdlouha, marna touha, kam se chudas obrati ? V jizbu bled’te a tu zvčdte, hvezdju spili v pravde juž ; poslouchali, mS jen šali, neb ji svou zvejinj muž. Tiše spili v tu již chvili neb m6 zkouši, štastna bud"; zveli jiny svou ji nyni, tolio nepfečka ma hrud’. o —— 0 - PEOSBA. Jen po jinych si zirej, mn e nelze zabranit, tež mnS zrak otevirej, prej zrit’ mi jelio svit. Vždyt smutng visi kvetv. ni ruži nelze kvest’, ni ptactvn v liaji peti, jež ticho, nemo jest: veel roje nesletaji se v kv6ty šumive, ba samy rybky taji se v hloubi bazlivž ; tvor každv smutni touhou, ma divko rozmila, když na dobu se dlouhou tvaf slunka ukryla. 8 Vic neni raži v letč, vic nema pSvcu liaj, vic ryb vše vody v svčte ni včelek svžta kraj, co myšlenek me tisni, jež drimou lasky sen, jež brzy jarou pisni by rady letly ven. Leč ve vvš’ nepodafi se slabym dfive let, tvych poknd nezazafi jim oči luzny hled. Když chceš, by nepoklesly mi mraznym lipalem, když chceš, by slavu nesly tvou ve slovinskou zem’, tež na mč aspoh zirej, když nechceš rada mit’, zrak aspoh otevirej, prej zrit’ mi jeho svit. t — — KAM ? Když bez klidu kol tekavam, mne druži ptavaji se : kam? Spiš’ mraku letujcli tažte se neb vin, jež more vynese, když vichor, jejicli mocny pan, je žene do všecli sveta stran. Ni mrak ni vina ne vi kam, ni ja, kam sklaman unikam. Vim toliko, pred oči ti že nikdy nesmim kročiti, že mista neni svčta kol, kde na svuj zaponinžl bych bol. -O--O' 10 ROZKAZI. liesmim, tak j si poručila, rukou tvych se uchopif, poznej, divenko ma mila ! poslušen jak urnim byt’. Nesmim, tak jsi por učila, o lasce ni liovorit’; poznej, divenko ma mila, poslušen jak urnim byt’. Nesmim, tak jsi poručila, k tobč již se približit; poznej, divenko ma mila, poslušen jak urnim byt. Musim, tak jsi poručila, tobč všude s cesty jit’; poznej, divenko ma mila, poslušen jak urnim bj't’. 11 K tomu jsi mi poručila, že mi je te zapomnit’; posleclil bych, divko mila, kdyby jen to molilo byt. Bud’ mi daruj srdce jine nebo posečkej, až bit' toto prestanouc mi zhyne, dfiv mi lielze zapomnit. -- 12 NA ROZLOUČENOII. Froč svuj odvracuješ hled, proč tvaf odvraciš mi milou ? kdož tč k lasce nuti silou ? Rozlučmež se spolu hned. Svoji pravici mi dej na rozchodnou bez starosti, smutku, ktery srdce hosti, nezjevi ti obličej. V nitru netisni mne žal; nepoznalot srdce blalia, když jsem miloval tč, draha, at' lio nepozna ni dal ! Minulost se vrati zas; temnou kračet cestou budu, na kterou jsem od osudu zalman na vččny by T l čas. 13 TrpSlivost', milka ma stara, zas se se mnou spoji, ktera vžrnosti mne svoji stalou nikelj neklama. Jeji vzpiran pomoči snesu životni již muka, až m6 smrti chladna muka skosi vščne do noči. -o—=- 14 SILA PAMATIH. flč jiny v nastraženou sit jal svoji tve srdce, ktere nežna poko.je, preč neco ještč tebe ke mnS poji, leč sotva vi kdo z nas, co as to je. V svem hovorn se častokrate myliš, když u jinycli tvnj dlit' me sliledne zrak, sve oko častokrate ke mn e cliyliš, a plaše liledic koleni mne jdeš pak. Když nabaživši rozkoše se plane jsouc roznicena často sama jsi, ti beznadejny pčvec mysli tane, a zašle vzpominaš si na časy. Tvuj mileč zapejeli pisen vhodnou, že tvou je laskou štasten, blažen jen, tu tebe pisnč moje v srdce bodnou, jež p 61 jsem v lasce sve jsa neštasten. 15 Ty sama nesoudilas’ o mn6 vlidnč, ba soudiš tak až tuto po dobu, než pravi se, že pochodi ti bidnč, kdož na me k tobe vznesou žalobu. Nas mohntna i tvrda deli stčna, jež z propasti až k nebi temeni, leč nezbrani, by touha roznicena pak v strann druhou šlehla plameny. By’s zpominala, prosili tč, dale si na nč, ja jsa lirdym neprosil; jicli nepomniš, mč v mysli chovat’ stale vsak pevnč budeš do poslednich clivil. —— 16 ZTRACENA TIRA. fl ebesky zafi dfive jak tvvcli krasnych oči jasny zrak. Rttmčnvch lici sveži kvet tyž je jak za minulych let. Pak druhdy liby rtu tvych smicli a stejnč sladkjhn hovor jich. Čas nezatemuil prsou tvych jet’ bilym stale jejicli snih. Telesnich svojich vabnfcli zdob nic nepozb3das’ proudem dob. Milostnost’ lepa všech tvych vnad je, jakou bjda, dosavad. Leč viry v tebe neraam dal jak druhdykrat jsem včfival. Leč svaty čisty onen jas, jejž vira skyta, vzal mi čas. Jen jediny mi vzal jej hled, a nikdy nevrati se zpet. 17 Bys žila pozdni po časy, mnč nebiuleš, čim byla jsi. Bylot’ me srdce oltarem, driv b o ž k o u bylas’, k r a s k o u’s jen. -o-<££^-o- 2 18 XA MURNIK. fievčrna! budiž zdrava, již člunek pro m6 plava, v lod’ vola dčla pal; žij štastne, prosta liofe, ma nadej’ klesla v more, muj druh mi tebe vzal. Spiš pri sam buh, jsern pravil, bych života se zbavil, než prestal mit tč rad, tys pravou rukou, mila, mi svate prislibila mnč vernost zachovat. Ač dalna morski cesta mS v četna vedla mčsta, v nichž mnoho krasu veli dev; mne jejich iiadra bila pfec nikdy nesvabila ni lepych lici zjev. 19 Kdvž Jih nam napjal vesla, jež v domov muj me nesla, ja opčt zašel sem ; tu divku svoji ženou j sem našel zasnoubenou — buli vi, co snašel jsem ! Lod’ at' zas vlny čeri, jim at’ se každy svefi, jet’ klidna bladina! co mori všfit’ smime, my plavci dobre vime, co devčatum, — kdo zna? Hrom plavce nepoleka, on, at’ se vichor vzteka, se smrti neboji; kdys upominky dolu v tun klesnou, lasky bolu čas žadny nezhoji! Již morem člunek plava, neverna, bud’ tu zdrava, kež buh ti štesti dal! Žij štastnč, prosta hofe, ma nadej’ klesla v more, nuž, plujme za ni v dal! -«D5r"=- 20 VOJENSKA. Pet merim stop a palcu p6t; at’ buli vas, draži, sili, tež vas, mi druži mili ! Již devatenact star jsem let, pet mčrim stop a palcu pet, mam statno cele telo i smčle čelo. Muj rodny dome, s boliem bud’ kdo bojem netšši se, at doma peleši se, neb ve škole se večne trud’! Boj junakovu zdviha hrud’, a jinou žadnou prači se netrmaci. Stav učencu je zavržen. Let mnohjch velke ztraty včk rolnikovi krat 1 '. 21 Stav vojenskj pfec prvnim jen, jet’ vojni vesel cely den, neb cisar da mu clileba i čeho tfeba. On všude, nikde domovem, svet prošel v rftzne strany. proii ženušky a panny jsou v stalem sporu jedovem, když jde vsak bytu po novem, tu mnolia lilavu kloni a slzy roni. Jen jedne milce vžren jest, ta milka cest se zove, ta putky do bromove s nim jde i do bor beze cest i preš ohrady pevnych mest, kam k svatbe na vše v6ky smrt vabi reky. Yim, že nam prano malo let, smrt že vše upokoji, at na loži neb v boji, jak stari snih, tak mladi kvet. — Pet merim stop a palcu p6t, clici, pokud živ jsem, plesat i čacky klesat. — 22 V TJPOMINKU ANDREASI SMOLETOVI. O e klinu zeme již telo tve leži, ye lirobe tichem již, bratre naš, spiš; z čiši se vino nam usmiva sveži, v pamatku tvoji lio prazdnime čiš. Pijem’ ji v pamatku tvojicli všecli bolu, v pamatku štastnjcli i pošmournjch dob, pijfce take si pbjeme spolu, že neni neštastnjm, kdo kleši v lirob. Statne a sveži byl’s postavy v tele, rozumu s jmenim se dostalo ti, nikolio nebylo v Lublani cele, pro blaho lidske kdo plal jako ty. Kratce jen svitily livšzdy ti jasn6, nadeji ve sny se’s kolibat dal, osudu nepfizen pocitil časnd, časne jsi zakusil života žal. 23 Divku, již milovaFs dloulio a vrele, snoubenec jiny v sve naruči jal, neštbsti zničilo jmeni ti cele, opustiv Krajinsko spechal jsi v dal. UvideFs Britsko i Francouzsko štastne, uvideFs štity švycarskych bor, uvideks italske ponebi jasne, v srdci vsak dale jsi zustaval chor. Všude jsi videl, jak kori se zlatu nicotny, lakotny, sobecky lid; lasku kde’s uvidel bratrovu k bratu? VratiFs se domu, ten tam byl tvuj klid. Nem ohla Sibyla spočinout v hrobe, rodne až pudy ji prinesli brst, jedna se touha pfec splnila tobe: telo tve v rodnou že pohrbili prst’. Do vlasti slovinske, v domov tvuj mily, vroucne jejž za všecli jsi miloval dob, ve kterem slavni kdys pfedkove žili, ktery vsak pro nas ted" sotva ma lirob. 24 Lelice se spočiva v hrobovem klinu, zeme když v lune svem uhosti nas ; pripijmež, jiskra je v šumivem vinu, v pameti, Smole, žij na večnv čas — — 25 opuštžnI. (tvoje srdce nyni jine vzplanulo ti po divčine, smSle lžeš ji. že ji kyne cesta s tebou pfed oltar; zdaf buli ti, zdaf! Pfisahami sterymi jsi lasku sliboval mi kdysi, fka, že jine nezval bysi, — tvoje tim se nerdi tvar; zdaf buh ti, zdaf! Což ty dbaš, že večno budu pro tebe se soužit’ v trudu, želic srdce sveho bludu, což ty dbaš ; me srdce zmaf zdar biih ti, zdaf! 26 Buh rač tebe zachovati, rač i štesti milce dati, mne vsak nechat život zkrati, dfiv než vstoupiš pred oltar; zdar buli ti, zdaf! -»-$ 3 «- 27 IEMANŽELSKA MATI. f)ač jen tu tebe treba bylo, ditd lepo, dite milo, divce mlade bez vence, neoddane mamence. Oteč me tepal, prokllnal, matku jsem milou uvrhla v žal, moji se za m6 hanbili pak, cizicli jsem snašela potupny zrak. On, jenž je sam jen mileč muj, on, jenž je pravy. oteč tvuj, znikl do sveta, bfih vi kam, zustaviv hanbu všechnu nam. Nač jen tu tebe treba bylo, dite lepo, dite milo, at’ tebe bylo treba neb ne, pfec jsi me dite milene. 28 Mne zda se, v nebe bych liledšla jak, ve tvujli jasny pohlednu zrak. Zasleclmuli tvuj nevinnj smich, zabudu bčd svych pominuljch. On, jenž uživi pod nebem ptae, blaženjch dni ti udelit’ rač, ali tebe bylo treba neb ne, budeš vždy dite me milene. -— 0 - 29 PŽVCI. Kdo zna, jak zjasnit’ noc, jež ducha tisnf, pfehrozna! Kdo vi, jak zaplašiti krahujce, jenž hladovy rve srdce od jitra den až zas po novy! Kdože as dni prošlycli trapne boly tlumit’ uči nas, kdo prišti zoufalosti stišovati lilas a znikat' nudy, pntomny jež kali čas ! Eci, jak chceš bvti basnikem, když težkym je ti tlak, bud’ v prsou nebe nosit’ aneb pekel mrak! Co tvuj jest ukol, trpe bez klidu, vždy pamatuj ! ——■ Z BALAH A ROMANCI RADA DCERINA. $ ilenčino pod okenko často mileč dochazi, s divčinou by porozmlouval do svitu až ranniho. Vyzv6del to stary oteč, stary oteč, sivy muž, povadil se s lepou dcerkou, pokaral ji liovofe: „Pfi oknčli budež stati vždy, když pujde okolo, v nocili s nim rozmlouvati, po vsili s nim kochavat, obradim ti v6ru dum naš, zed’ dam stavit’ kolkolem, okolo pak domu pustim Sultana, by štekaval, 3 34 stare domovnici, s tebou by tu spala, poručim.“ Dcerka odvetila jemu tato slova hovofic : „Stary otče, otče mily, mily otče rozumny ! Na zed’ pfines’ by si lirebrik, pro psa clileba velky kus. Domovnice davno nosi za plat jeho listy mi. Chceteli, by nepfišel již pod okno k nam mileč muj, za ženu me, mily otče, v rodny domek dejte mu.“ ——- 35 UČEN. f^roklinal kys učen mlady o popelci z rana velmi, tato slova ve hnčvu svem prudkem jal se promlonvati. „Masopuste, čase klety, kež bys nikdy nepfišel již ! Na matčiny dvacetniky mor mi poslaks požeravy, penčženku buclatou mi vyprazdnil’s až na dno spodni; stary tatik bude broukat’, mati bude vyjevena, malounko mi pošle penčz ale mnobo poučeni; ale to bych jeste snesl, nenit’ nejhorši to včci. Masopuste, čase kletv, kež bys nikdy nepfišel již. Pro tebe jsem dloulio dosti opomijel učiti se. 36 Mnoho noči bude treba prosedčti pri svčtle mi, mnoho noči dbale starat’, abych dohnal, co jsem zmeškal; ale to bych jeste snesl, nenit nejhorši to všci. Masopuste, čase klety, kež bys nikdy neprišel již ! Mnoho divek letos provdals', mezi nimi milku moji, mladou devu nevernou mi, sličnou Terinku mou zradnou, za kterou bych rhd byl dal svou krev, svuj život, svoji duši, že jsi ji mi za muze dal, ach to nejhorši je včci!“ — — 37 DOKTOR. Doktore ty hovofivj! Proč sve kroky za mnou šineš ? S nikym sporovani nemam, abys za mč k soudu chodil; neumrela teta moje, teta moje, deva stara, bys mi, doktore, ted’ po ni dčdictvi me rovnal velke; mlada ještč jsem, bys smlouvu svatebni mi napsati dal, doktore ty hovofivy, proč sve kroky za mnou šineš ?“ „Nehorši se, neliorši se, kvete krasy, ditS drahe! Klidnč miiltež dnove tvoji, buh tve tetč dopfej včku. V šestnactem se roče vdavat’ je pfec, tušim, ještž zahy; že tč milovati neni zahy, oči tve mi pravi. 38 V sporech neclice pero me ti, ale srdce rozniceno moje v lasce chce ti sloužit’, to mi neustale vabi za tebou me oči, mysl i me nohy noči divnou, kudy chodiš, kvete krasy, rajska ruže, dčvo dr aha !“ — 39 LASKI LEK. Smrt' milenku milci, krasy vši kvčt, vyrvala ; bylo ji osmnact let. I slibil, že nebude nevčren, a žalostil pro ni noc i den. Jen stale slzival, snašeje žal, hrob jeji den každy navštšvoval. Jej tfi.ši matička, zahovofi: „Jen nelkej, synu, maš ujce tri. Tvuj j eden stryc je bohaty dost’, pron zlato i stribro prosty jen skvost. Ma ve zvyku často se do mšsta brat, ten do svčta vezme tč dojista rad. Jen k nemu dojdi, prohledni svSt, v nčmž dosti lze dev ti uvidčt’. 40 Tam seznaš krasv i majetku vic a pri tom zabudeš na jeji lic. Žal tvujli vsak nebude utišen, tož vrat’ se, až mine rok a den. Tvuj ujec druhy ma v klaštere stan, jest opat a velmi učenj pan. Jet’ moudrjm, i mniši moudri jsou, ti dojista zapudi bolest tvou. Tam pust i samoty tiche klid zas mohou tvuj mir ti navratit’. Žal tvujli vsak nebude utišen, tož vrat se, až mine rok a den. Muj treti bratr je vudcem čet, jen nezoufej, vždj’t’ zas dojdeš zpšt. Vždyt’ včru velika moc to jest, již srdce nam jima vojenska cest’. A drive, než mine rok a den, tvfij dojista žal bude utišen." Sic dlouho se brani, marnč preč, jet’ odmlouvat’ matce tčžka vec. 41 Hned prvni jej vlidne uvital stryc a nešetril stribra ni zlata nic. Jej od mesta ku mčstu s sebou bral a prosil, by zapomnel na svuj žal. I ukazal j emu daleky svčt, kde s dostatek dčv molil uvidet. Než žadna z nich jeho nejima vic, jen na mysli tane mu milenky lic. A sotva že minul rok a den jde k matce ještč vic posmušen. Jak prve na milčin dockazi lirob a slzi tam jako za zašlycli dob. I zašel ku stryci v klašterni stan, ktery jest opat a učeny pan. Opat i mniši sic moudri jsou, bolu vsak nestiši moudrosti svou. Modli a posti se po dlouliy čas, klid se mu nevraci v srdce vsak zas. A sotva že minul rok a den, jde k matce ještč vic pormoucen. 42 Jak drive na milčin dochazi hrob a slzi tam jako za zašljch dob. „ Tre timu, synu, ted’ k ujci se ber, tam stiši se žal tvuj dojista, vSr!“ Sel do valky, statnC tam bojoval, cti nedobyl ale stišil svuj žal. A drive než uplynul rok a den, matičce list byl donesen. Černych pečeti na nem je tiž : „Utišen, mdti, je syn tvuj již !“ -o-<££>-o- 43 HUDEC. Do samoty liudec spžje nechav prači v svete hlačnem, a tam na varvtč zvučnem pisne k boži clivale pčje. Pisne svoje ve stohlasne lesnich pevcu poji sbory od zasvitu zlate zoi’3 T , slunečni až svetlo shasne. Brzy vsak je po veseli. Již ho nijak nepoutaji tklive pisnč pevcu v haji, svou že všichni stale peli. Sotva že se Jaro vrati, shromaždiv si ptactvo haje jme se, na sve struny hraje, svym je zpevum uvykati. 44 Tupohlavce kosa stale „milym Augustinem“ muči, hlavače vsak hejla uči svatym pisnim k boži chvale. Ale slavik dale nyni pčje, jako zpival drive, sladke lasky pisnč tklive; u boha jej hudec vini: „Poliled’, kos jak tupohlavy hejl i lilavač bez odporu nove pisnč pčji v sboru, "slavik jen se v odpor stavi!“ Bdh vsak takto zahovofil k poustevnikovi tu prisnč : „ Slavik at' sve pčje pisnč, jak jsem jemu hrdlo stvoril. V porobenstvi tube tisni v Jeremiaš pčl sve žaly, Salamounovy vsak lkaly struny lasky pisen pisni. Kdo ma pčvcu ducha v sobč ma tež pisnč svoje vlastni, jenom ty at’ pčje, št’astny, pokud neumlkne v hrobč.“ — I fptCH BASI. . HVEZDAKUM. J i* en jdčte rakuni hvizdat, vy lhavi kalendari, hvčzd lživi vykladači {%) a pidštich času včštci! ^ Vy mudrlanti! Chcete ^ čist' na nebesich, v livezdacli, •{ zda slunce dobrotive Jll rok št'astny daruje nam, 4 či nebe posmušene I vir včtru boufnych vzbudic n v plan krupobiti sešle, T lod pod hladinu stopi d a plody zniči vinne, Vy lhavi hvezdarove ! Jen j de te rakum hvizdat. Dvč jen jsem hvčzdy shledl, v ničli, zbloudilym jsa slepcem, dni vesele jsem četi a slunne, bezoblačne jsem četi štčsti v lasce. 48 Než slzy vyrostly mi a hnčv a žal mi zrostlv, a stud a klidu meho mi konec pošel z toho. Dve jenom livezdj spletly, dve jenom hv6zdy svedly mi hlavu rozmyslnou, a nad vše Iiv6zdy nebes v v chcete vysp6t’ urnem! — o lhavi kalen dafi, o lhavi hvčzdafove, o času prištich vSštci, jen jdčte rakum hvizdat! — —— 49 . V TJPOMIMTJ MATEJI ČOPOVI. CAati ve vlasti počal již led, jaro jinde je davno, boure zufi vichru jeste po vlasti litych. Zfidme si lodku novou, proudum ji svefme moliutnjm neb zlioubnych viru strici se dost’ neumi. Hvčzd tenkrat spasnych lodi neznali jeste Slovinci; Laelius lod’ spravoval, druh jelio byl Palinur, Ty’s vudcem lodi byl, ty’s vesly štastnš ji fidil, ty’s ji po ceste prave v riše duchu provodil. Veškero basnictvi ty’s poznal po svete vukol, jak vlastnim jazykem znal jsi cizim hovorit’. Což Riman, svšta pan, a co krasna Hellada moudra V T lach, Francouz, Špafihel, cožkoli Nemci a Brit, Čech, co Polak a co Rus, což Ilyr, což plemš slovanske krasnych napsali del tvycli do času, jsi včdel, dukladnou jich mčEs znamost', učeny velikane! Kroisovy poklady ty’s nahromadil si duclia. Navrativ se domu pokladu skvostnjch neukrjvals’ z ničli mladež svčfena, z nich druhove težili. Sotva že jen stanulo tve pero drive nečinne, v naroda nezmčrnou ztratu zasahla kruta [cicli; smrt' v Savskych te vlnach prudkym klopotem se derou- lilas tvych rtuv onemel, pero ti kleslo z ruky. 4 50 Zem’ lakoma pokladu chrani tvych. Slavia mati nad mohjlon trpkvcli proudy slzi ronila. Ješt6 druhum nevyseckly zraky strastnou upominkou, jimž tve lasky dary stale na mysli tanou. Sem6 tebou zasete do klasu již zdarne vvriista nam i časum pozdnim drahnč plodu slibujic. Tva učenost' velika, ni tva kež slava nezajde, vlasti pokud ve drahe žiti Slovinci budou! — —— 51 PRVM LASKA.